Vyhľadávanie
Múdrosť nažitého
Jaroslava Blažková: Happyendy
Bratislava, Aspekt 2005
Pre moju generáciu boli šesťdesiate roky minulého storočia neodmysliteľne späté nielen s Mladou tvorbou, mesačníkom pre literatúru a umenie, ale aj s menom Jaroslavy Blažkovej ako autorky (z okruhu Mladej tvorby), ktorá zvírila naše literárne vody a vyvolala búrlivé diskusie medzi kritikmi. V knižnom debute Nylonový mesiac (1961), ako aj v poviedkovej zbierke Jahniatko a grandi (1964) priblížila pocitový svet mladých ľudí, nekonvenčných, odmietajúcich vychodené životné cesty. Jej prózy, v ktorých bolo prítomné gesto vzbury, no zároveň náznak hľadačstva vlastných ciest, patrili v tej dobe u nás k najčítanejším. Vnímala som ju tak trochu ako slovenskú Saganovú, jej „saganovstvo“ (touto paralelou ani v najmenšom nespochybňujem originalitu Blažkovej textov) však bolo ukotvené v domácich pomeroch, vychádzalo z reality, ktorú sme vtedy žili, z problémov, ktoré nám boli dôverne známe...
Po tom, ako autorka koncom šesťdesiatych rokov emigrovala s rodinou do Kanady, „stratila sa“ z literárneho obzoru a za jej spisovateľský návrat po vyše dvadsiatich rokoch možno ďakovať vydavateľstvám Aspekt a Q 111. (Tieto nielenže sprístupnili nášmu publiku autorkine staršie texty, ale spolupráca s nimi inšpirovala spisovateľku aj k novej tvorbe). Blažková vstúpila do našej literatúry druhýkrát, tentoraz ako autorka so „zdvojenou“ perspektívou, so skúsenosťou života v dvoch odlišných krajinách, v dvoch vzdialených kultúrach. Hoci explicitne nezdôrazňuje tento moment porovnávania, cítime ho v pozadí jej próz, zľahka naznačený, a predsa postrehnuteľný. Azda to ani inak nemôže byť, pretože Blažkovej prózy nie sú odosobneným zobrazovaním, ale zaznamenávaním prežitého, precíteného či dobre odpozorovaného, v najväčšej miere platí toto konštatovanie práve o najnovšej knižke Happyendy: je to próza obrátená „do vnútra“, a aj keď hovorí o veciach (ľuďoch, príbehoch) situovaných vo vonkajšom svete, je predovšetkým subjektívnou, až intímnou výpoveďou. Podľa mňa sú Happyendy jej najlepšou knižkou, po ktorej sa dá opakovane siahať, začať čítanie hociktorou kapitolou, či hociktorým listom – Blažková totiž knižku koncipovala ako listy priateľke a takouto epištolárnou formou vypovedá o jednom neľahkom úseku svojho života. Próza vznikala v rokoch 2002-2005, v čase, keď sa autorka venovala opatere ťažko chorého manžela, zaznamenávala jednotlivé „udalosti“ v ich živote (napríklad cesta s manželom k holičovi, obdiv náhle rozkvitnutého orgovánu, popíjanie horúceho čaju za zimným oknom – a spomínanie: na Bratislavu, na mladosť, na štyridsať rokov manželstva...).
Každý list-kapitola má síce svoje charakteristické témy, všetky sú však spojené tou najhlavnejšou, o ktorej sa niekedy ani priveľa nerozpráva, na ktorú však autorka – a spolu s ňou aj my – najviac myslí, témou spolužitia dvoch blízkych ľudí, z ktorých jeden odchádza a ten druhý sa mu usiluje uľahčiť, skrášliť roky odchádzania. Zaznamenávanie, písanie sa stáva pre autorský subjekt priestorom obrany, úľavy, ale aj (ľudskej aj spisovateľskej) sebarealizácie, možno to znie paradoxne, ale ako čitateľka som mala pocit, že autorka zakúšala pri písaní radosť, radosť tvorkyne, ktorá mení zaťažujúcu skutočnosť na odľahčujúci text.
Blažková ani v tejto knižke nestratila svoj jemný, predtuchou blížiacej sa temnoty podfarbený humor, s ktorým opisuje rodinný život po tom, ako manžela postihla choroba – doluje z tragického úsmevnosť, takmer komickosť. Ako zrelá spisovateľka povyšuje triviálnu každodennosť, monotónnosť prežívania, opatrovateľské úkony, ubíjajúce povinnosti, drobné dialógy so susedkami, útržkovité myšlienky, spomienky, postrehy, na literárnu tému, ktorá má silu – aj vďaka tomu, ako je spracovaná – osloviť. A aj odovzdávať múdrosť, nie akademickú, teoretickú, ale oveľa cennejšiu „obyčajnú“ životnú múdrosť získanú zo ženskej skúsenosti a vyjadrenú napríklad aforizmom: „V starobe človek potrebuje optimizmus, ak ju má prežiť.“ Jaroslava Blažková dokázala v Happyendoch nasýtiť zaznamenávanie ťažkej, skľučujúcej životnej situácie optimizmom presakujúcim aj do vnímavých čitateľov a čitateliek. Je to devíza, ktorá nie je v literatúre samozrejmosťou.
Etela Farkašová
