Vyhľadávanie
Péter Esterházy: Harmonia caelestis
Bratislava, Kalligram 2005
Preklad Renáta Deáková
V časoch, keď je malým zázrakom predať denne niekoľko výtlačkov knihy domáceho autora, nedávno, pred piatimi rokmi, v susednom Maďarsku stáli ľudia pred niektorými kníhkupectvami aj v radoch, aby si mohli kúpiť knihu Harmonia caelestis. Skúsený prozaik, od roku 1978 na voľnej nohe, autor vyše dvadsiatky knižných esejí, noviel a románov, ponúkol v tomto objemnom románe čitateľom zaujímavo spracovanú tému.
Román v postmodernom duchu je rozdelený do dvoch častí. Kniha prvá má názov Číslované vety zo života rodiny Esterházyovcov. Druhá kniha, začínajúca proporcionálne asi v polovici celého diela, je označená ako Spoveď rodiny Esterházyovcov. Prvá časť má 371 odsekov, takzvaných viet, aj keď skutočných viet je v časti oveľa viac. Irónia, persifláže a rôzne štýlotvorné prvky nízkej i vysokej reči bez časovej nadväznosti vytvárajú z prvej knihy pestrú mozaiku. Naoko číslovaním vytvorený poriadok je v skutočnosti chaosom a kto by chcel poupratovať, zostaviť si deje v určitej časovej postupnosti, neuspeje a iba si pokazí pôžitok. Esterházy síce čerpá z minulosti, spomína rôzne historické fakty a osoby vrátane Haydna, Goetheho, Mozarta, Churchilla, cisára Wilhelma II. a ďalších, avšak netreba mu vo všetkom veriť. Druhá časť má už pevnejšiu štruktúru. Autor v nej obsiahol obdobie približne jedného storočia vrátane vlastnej mladosti. Dvestojeden kapitoliek postupne odhaľuje úpadok kedysi vari najznámejšieho maďarského šľachtického rodu – dovŕši ho komunistická diktatúra.
Hrdinom celého diela je otec. Pánotec, prípadne, ten, koho meno je zamlčané. Čitateľ teda dostáva naservírovaný príbeh rodu na známej a klasickej osi otec – syn, ktorú možno predĺžiť až na Boha. Maďarský čitateľ získal nielen možnosť preostriť si pohľad na svoju, ale aj uhorskú a stredoeurópsku minulosť, ale tiež možnosť stotožniť sa s osudom národa, ktorý prezentuje jedna šľachtická rodina. Esterházy mu predložil novodobo koncipovaný národný epos. Pánotec je symbolom hrdosti minulého Maďarska, Maďarska, ktoré bolo pokorené, ako Uhorsko oklieštené, traumatizované. Navyše, posledné komunistické pokorenie Boha je zároveň popretím minulosti, otcovstva. Pánotec je preto zároveň nikým aj Don Juanom, kronikárom, biskupom i voľnomyšlienkarom, labancom i kurucom, anekdotistom i filozofom. Stredoeurópskosť románu, ako aj realisticko-mytologický návrat k hodnotám rodiny, ocenila aj nemecká kníhkupecká komunita udelením prestížnej Mierovej ceny nemeckých kníhkupcov na Frankfurtskom knižnom veľtrhu. Uspel, dá sa tak povedať, zdôraznením literárneho dialógu medzi Východom a Západom, tónmi, ktoré znejú medzi západoeurópskou iróniou a východoeurópskou tragikou.
Esterházyho úspešný román súvisí s autorským dozrievaním, možnosťou publikovať, s experimentom v postupoch a témach. Takmer priama línia, v konštrukcii či dekonštrukcii hodnotového systému a knihy ako vlastného sveta textu, dá sa vystopovať najmä medzi Esterházyho dielami Produkčný román (1976), Úvod do krásnej literatúry (1986) a Harmonia caelestis (2000). Kaleidoskopickosť úspešne využil aj v Malej maďarskej pornografii (1985) a predovšetkým v zbierke noviel Fancsiko es Pinta (1976), ktorú viacerí experti považujú za predštúdiu grandiózneho diela Harmonia caelestis. V istom zmysle k hľadaniu nových štruktúr textu spel autor už dlhšie, spolu s ďalšími maďarskými autormi (Mészöly, Lengyel, Nádás). Navyše, autor sa nebojí bez uvedenia prameňov vypožičiavať si pasáže či nápady z iných diel. Spomenúť možno Adyho, Donalda Barthelma, Urzidila, Wollschlägera. Dominujúcim autorom je však Danilo Kiš: heterogénny štýl jeho novely Encyklopédia mŕtvych (1983), v ktorej je popravený jeden z rebelujúcich Esterházyovcov, nachádza svojrázne echo práve u Esterházyho. Podobne od talianskej autorky Natalie Ginzburg si vypožičal dlhé pasáže z jej Rodinného lexikónu (1963). Pre úplnosť treba dodať, že aj názov románu je vypožičaný?, znovu použitý?, jednoducho nie je úplne nový. Esterházy ním nadväzuje na svojho predka, knieža Pála Esterházyho (žil v rokoch 1635–1713, teda v baroku, písomný prejav románu často označujú za barokový) a zbierku päťdesiatpäť jedno a viachlasných piesní nazval Harmonia caelestis.
Péter Esterházy demontoval minulosť, aby ju nanovo poskladal v jej absurdnom úškľabku. Čím je realita bolestnejšia, tým väčšmi ju prekonáva vtipom a trochu obhrublým humorom. Ako inak sa má brániť vývrtkám histórie? Autor a kniha majú často veľmi tesne previazané osudy. Irónia stredoeurópskeho priestoru naplno zasiahla prostredníctvom Harmonie caelestis aj Esterházyho. Práve v čase, keď vo veľkom žal medzinárodné uznanie, objavili sa kompromitujúce dokumenty. Pánotec, z ktorého osudom sa stotožnil celý národ, otec autora, ktorého prenasledovali, utláčali, sa zrazu ukázal ako donášač tajnej služby. Nebol by to autor svetového formátu, ak by nedokázal bolesť prežiť práve prostredníctvom napísaného slova. Tak vznikla kniha Zlepšené vydanie. Dodatok k Harmonia caelestis. Kým v Malej maďarskej pornografii sám autor začiernil miesta, ktoré si má človek ako odkazy na Márqueza, Borgesa, Nietzcheho domyslieť, tu použil obdobnú techniku, červeným písmom zvýraznil celé opísané pasáže z udaní, ktoré jeho otec odovzdával represívnym zložkám. Aspoň tak sa pokúsil ospravedlniť obetiam otcových udaní. Raz darmo, Harmonia caelestis i Dodatok... je nielen o otcovstve, ale aj synovstve. Synovstva sa zbaviť nemožno, kto je syn, je večným synom. Nech kaleidoskop ukazuje obrázky od výmyslu sveta alebo od výmyslu strednej Európy, aké len chce...
Ľuboš Svetoň
