Vyhľadávanie
V závere knihy Pokrivený pluh brazílskeho spisovateľa Itamara Vieiru Juniora sa prekladateľka Zuzana Greksáková v rozhovore s autorom dostáva k otázke priamej súvislosti medzi autorovou špecializáciou geografa a príbehom o ľuďoch z brazílskeho severovýchodu. Krajina a príroda, ako si všíma prekladateľka, je výrazným prvkom literatúry z pera autorov oblastí bývalých portugalských kolónií v Južnej Amerike a Afrike.
Je to drobný, no užitočný doplnok k príbehu, ktorý najskôr vyšiel v Portugalsku, potom v Brazílii, v krátkom čase bol ocenený niekoľkými cenami a hovorí sa aj o jeho filmovej adaptácii. Krajina, pôda, hlina, voda a krv sú totiž vrchovato zastúpené na každej stránke diela, rovnako ako sú neoddeliteľnou súčasťou hrdinov príbehu, žijúcich v štáte Bahía v oblasti Diamantových hôr na severovýchode Brazílie. Tam sa pozorovateľovi, ktorý chce vidieť, ponúka oveľa hlbšia a nepriznanejšia geografia ľudských dejín ako zväčša na rajských pobrežiach oceánu, lákajúcich návštevníkov na veselé zabudnutie. Oblasť, z ktorej autor pochádza, je známa ako sertão a patrí medzi najrozmanitejšie oblasti Brazílie, kde je väčšina tradícií výrazne zviazaná s africkými koreňmi jej obyvateľov či pestrým náboženským synkretizmom. Je však aj najväčšmi zviazaná s otroctvom. Jeho zrušenie v roku 1888 v geograficky odľahlom a hospodársky vykorisťovanom regióne ľudia zákonite pocítili najneskôr a, pravdaže, na rozdiel od všeobecne zakorenenej ilúzie, že je to vzdialená história, jeho dedičstvo píše politické a ľudské osudy aj dnes.
Kufor s tajomstvom minulosti
Príbeh Pokriveného pluhu sleduje osudy dvoch sestier, ktoré v detstve spojí zvedavosť, tušenie minulosti a nešťastie. Bibiana a Belonísia vyrastajú v prostredí afrobrazílskeho vidieka v komunite quilombola s otcom Zecom Slamenákom, matkou Salou a súrodencami, ktorí po narodení prežili. Zatuchnutý kufor starej matky Donany je už na začiatku knihy jasnou metaforou dedičstva, ktoré si tunajšie ľudské spoločenstvo nesie a ktoré nemalo čas ani príležitosť načerpať nový vzduch; kufor s tajomstvom minulosti, ktoré chce zvedavosť dievčat intuitívne prepátrať, a ktoré hneď na začiatku života poznačí ich život: jedna zo sestier si záhadným nožom so slonovinovou rúčkou odreže jazyk. Odvtedy je život dievčat nemilosrdne previazaný v dobrom i zlom a ako sa ich osudy oddeľujú, na povrch prítomnosti sa vyplavujú skutočnosti, ktoré spoločnosť rada ignorovala v minulosti a i dnes o nich zavše len tuší: strašné pomery otroctva, extraktivizmu, rasizmu a patriarchálnych pomerov v podmienkach spoločnosti, v ktorej do dnešných dní neprebehla pozemková reforma, a kde jednu na konci 19. storočia formálne zrušenú neslobodu vzápätí vystriedala pretrvávajúca nesloboda v podobe nemožnosti vymaniť sa zo zovretia osudu predkov.
Rovnako ako jedna zo sestier robí „hovorkyňu“ druhej – nemej, rozpráva autor ako quilombola, obyvateľ quilomba, čo je označenie pre usadlosti založené utečenými otrokmi. Písanie je neskôr pre onemenú sestru jediná forma vyjadrovania a vlastne jadro samotného románu. Próza Itamara Vieiru je poetickým poľom, na ktorom okolo už vyoraných brázd autor prináša nový priestor pre rozprávanie príbehov. Surová pravda sa tak stáva aj zdrojom poetického vnímania života a stále živej nádeje ukrytej v mystickom vnímaní dedenom generáciami, čo podčiarkuje afrobrazílska praktika ľudu Jorubov jarê, typická len pre oblasť Bahie, ako zjednocujúci element medzi postavami príbehu.
Pôda ako symbol života
Pokrivený pluh komunikuje s viacerými brazílskymi literárnymi tradíciami 20. storočia, ale aj s magickým realizmom; človeku pri generačných presahoch zídu na um diela ako Pedro Páramo Mexičana Juana Rulfa či Sto rokov samoty Gabriela Garcíu Márqueza. Autorovo dielo rozprávajú ženské ústa a nie je to náhoda; nová generácia „magických realistov“ posúva naratív utláčaných ešte ďalej, pretože v rasistickej a patriarchálnej spoločnosti je ťažoba dedičstva otroctva dvojnásobne položená na chrbtoch žien. Pokrivený pluh je príbehom boja najzabudnutejších spomedzi zabudnutých o prežitie, o ľudskú dôstojnosť, o práve rásť slobodne na hline, z ktorej rastieme. Autor sa vyjadril, že Pokrivený pluh je prvou časťou trilógie, ktorú napíše o vzťahu ľudí s pôdou. On sám sa profesionálne zasadzuje za pozemkovú reformu a tým aj ľudskú dôstojnosť všetkých, ktorí s pôdou pracujú. Pôda, do ktorej orieme brázdy, je hlavnou metaforou diela, symbolom samotného života. Lyrický, spoločensky znepokojujúci sociálny román tak prekračuje realitu afrického človeka na kolonizovanom kontinente a hovorí zároveň všeobecne o modernom svete, ktorý sa vykrivený v ktorejsi brázde zasekol.
