Vyhľadávanie
Karel Kryl, Marcel Strýko a Ivan Kadlečík, tri dôležité mená československého disentu. Dôležité nielen pre vzťah k minulému režimu, ale najmä, a práve preto možno paradoxne, pre boj, ktorý prišiel po roku ´89. Všetci pochopili, že nebojujú proti totalite štátnej, ale proti totalite ľudskej, totalite v jadre ľudských duší, v samotnom ponímaní sveta. Zlo nemá meno režimu, ale hlúposti, masovosti a nostalgie k neslobode. Všetci traja umierajú v bojovej nálade, s mečom a štítom nedokončenej vízie o slobode. Zomierajú na periférii, zabudnutí, alebo (ešte horšie) neprijatí novým snom o samospáse, kde vrecko vrecko maže. Súdruhovia demokrati – tak nazýva Kadlečík viackrát pánov nového sveta, určovateľov nových mravov, ktorí sa nič nové nenaučili, len prebrali dedičstvo starých spôsobov útlaku a hany, prvoplánovosti bytia miesto pravosti: „Namiesto ideálov – idoly stupídnych spevákov, bavičov, rosničiek, politikov. Tu sa už konzumuje aj smrť a umieranie, lebo človek je tovar, nie živá bytosť“ (s. 359).
Kadlečíkov boj nám pripomína súborné vydanie jeho štyroch kníh v krvavo mramorovej väzbe. Centrom výberu sú Taroky – motív hry a paradoxnosti sveta ako partičky kariet, vnímania života a času ako nejednoznačnej masy symbolov a symbolík, v ktorej autor nachádza svoj autentický a originálny systém rozpoznávania pravého a falošného. Hra sa teda prezlieka štyrikrát do nového šatu.
V Lístokoch ide jednoznačne o hru lásky, mámivý tanec plameňov a najintímnejšie posolstvá, ktoré chce povedať muž len svojmu denníku a svojej milovanej, a azda len milovanej, ktorú by takéto najdôležitejšie banalitky mohli zaujímať, pred ktorou by sa nemusel hanbiť byť trápne nahý.
Lunenie je dvojakou hrou. Kadlečík používa starý slovenský kalendár s názvami mesiacov ako Malý sečeň či Veľký rujeň. Ide tu o hru času, o nazývanie času historizmami v silnom kontraste s postmodernou, hypermodernou, ultramodernou... tupé nóvum kontruje starej (múdrej) minulosti. Druhou tvárou tejto hry je rozprávkovosť – Maruškovstvo. Hra ako hračka, príbeh pre dospelé / archívne deti, zábava mysle. List nie milovanej, ale literatúre ako takej.
Taroky sú hrou v karty, šialený blázon Škýzo rozpráva o kartaní sa s osudom. „Stredná Európa je tam, kde sa hrajú Taroky a varí guláš“ (s. 230). Identita je hrou, hrou na vlasť, na národ, hrou na sebadefinovanie pri fľaši vína a zapálenej fajke.
Malé prelúdiá sú najsmutnejším a možno aj najhlbším prienikom hry. Hra ako hudba, hra ako organ v kostole, hra ako melódia s jasnými pravidlami – posvätného, sakrálneho a vznešeného nechaosu.
Prelúdia a Lístoky sú teda dokonalé zátvorky v štyroch knihách. Kde láska a hudba vymedzujú priestor na identitu a čas. Súborné vydanie je koncipované umne, tak, aby sa knihy dali spájať v kontexte doby, štýlu, ale aj seba navzájom.
Osoby a obsadenie diel nám môžu, ak sa spolu s vydavateľom rozhodneme chápať ich ako jeden celok, ukázať štyri archetypy Kadlečíkovho myslenia: Marínu, Marušku, Jochanána / Škýza a Bacha. Marína nie je paródiou na Sládkoviča, práve naopak, je intímnou výpoveďou a hoci všetky štyri knihy sa svojím autobiografickým štýlom podobajú denníkom, jedine tento je adresovaný konkrétnej osobe. Napadne nám Werther či Zvodcov denník, Kadlečík však ide ešte ďalej, jeho láska nie je tragická, je živá, pulzujúca, tvorená zmyslom, nie nezmyselnosťou. Ako Sládkovič, i Kadlečík zapája slovenské reálie a osobnú lásku do svetového priestoru, v ktorom sa Sitno vyrovná New Yorku a Pukanec Parížu. Maruška sa na Marínu ponáša svojou snovosťou, nekonkrétnosť času v rozprávke je ale oveľa menej reálna, je skôr náladou. Úryvky života, často len jednoriadkové sa zas paradoxne ponášajú na haiku. Hrana poézie, prózy a momentu, vypovedajúca o konkrétnej sekunde. Záznamy Lunenia sú teda kontrastom nadreálneho a obyčajného. Jochanán je klaun, tarok číslo XXII, bez číslovania Škýzo, ktorý má najväčšiu hodnotu, pretože len klaun môže na kráľovom dvore hovoriť pravdu. A Bach? Bach je desivo reálny, desivo geniálny, desivo nádherný, desivo mŕtvy. Kadlečík, ktorý využíva kontrast na zosilnenie vlastných zámerov, používa aj Bacha a svoju lásku k hudbe a slobode ako pozadie disentu a toho najhoršieho, čo prežil v onom i súčasnom režime našej nedávnej minulosti.
Lístoky sú chcieť. Chcieť pobozkať Marínu, byť s ňou, túžiť v tom najväčšom pátose, z ktorého sa dá i nedá vysmievať. Lunenie je vedieť – Kadlečík je Stredoeurópan, pozná svoj čas i svoje prostredie. Vedieť znamená poznať čas, lebo nepochádzame len z miesta, ale i z doby a doba sama pochádza z doby minulej. Odvážiť sa sú Taroky, odvážiť sa staviť, hrať svoj život nie o peniaze, ale o pravdu, o všetko, o povinnosť byť pravým.
Sú Prelúdiá mlčaním? Prelúdiá najsmutnejšie a najfrustrovanejšie zo štvorice? Nie! Sú tichom, lebo len ten, kto mlčí, môže počúvať, hrať na organe, byť nástrojom hudby, ktorá je nekonečne konkrétna bez jediného slova. Nehovoriť už o konečnosti a špine svetského, ale o dokonalosti a kozmickosti božského systému hudby, ktorá dávala slepnúcemu Homérovi tú najväčšiu nádej. Reedícia kníh tohto spisovateľa je hlasom kričiacim z periférie, denníkom o identite nás všetkých, zmietajúcich sa medzi láskou, časom, nezmyselnou hrou a večnosťou v našich životoch.
