Vyhľadávanie
Alessandro Baricco: Hrady hnevu
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2009. Preklad Mária Štefánková
Spisovateľ, esejista, dramatik a kritik Alessandro Baricco(1958) patrí asi k najpopulárnejším a najprekladanejším súčasným talianskym autorom. Aj slovenský čitateľ pozná vďaka vydavateľstvám Slovart a Kalligram jeho najznámejšie prozaické diela, ako Oceán more, Hodváb, City, Bez krvi či Tento príbeh. Prípadne vie o jeho divadelných hrách, monológu jeho hry Tisícdeväťsto dal filmovú podobu režisér Giuseppe Tornatore.
Až teraz však vychádza v slovenskom preklade Márie Štefánkovej jeho prvotina, román Hrady hnevu, ktorý napísal roku 1991 a získal zaň hneď dve talianske literárne ocenenia.
Vlastne tu asi po prvý raz svojsky zúročil svoje štúdium filozofie a hudby a naznačil súvislosti medzi hudbou a literatúrou. Lebo príbehy obyvateľov fiktívneho mestečka Quinnipak z 19. storočia (vraj obľúbené autorovo obdobie) rozpráva spôsobom, akoby tvoril melódiu, ktorá sa vracia a znepokojuje.
Bariccov štýl je veľmi pôsobivý, ale aj náročný na vnímanie. Miestami akoby automatické písanie strieda presné zachytenie pocitu, myšlienky, atmosféry, vzápätí vyšperkovaná úvaha, a zrazu náznaky tajomstva, stopy spomienky, pokus o zachytenie nezachytiteľného. Rozprávanie o mlčaní i čítaní, o hlase i tichu, o hľadaní toho, čo si nesieme hlboko v sebe a bojíme sa o tom čo len premýšľať, ale aj o tej večnej túžbe po šťastí a večných útekoch. Krásne metafory, naznačené príbehy, kruté a poetické zároveň.
Takže je tu pán Rail s hlavou plnou nápadov a bláznivých snov, ktorý kúpi lokomotívu Elisabeth, hoci do mestečka nevedie žiadna železničná trať. Je tu krásna pani Jun, ktorá oddane čaká na záhadné návraty pán Raila. Je tu však i malá skláreň so starým sklárom Anderssonom a jeho vynálezmi i geniálny architekt Hector, ktorý plánuje postaviť Crystal Palace... A pán Pekisch posadnutý tónmi a hudobným nástrojom z ľudských hlasov – humanofónom či najdúch Pehnt, ktorý by mal dorásť do saka, v ktorom ho našli... A je tu rad ďalších postáv a postavičiek. Ich osudy sa prelínajú, vracajú sa motívy i dialógy aj čas, v ktorom sú i nie sú zakotvené, a i keď ,,celou silou sa držíme času“, všetko je na „preskačku“.
Je to nevšedná kniha od nevšedného autora. I keď po jej dočítaní nemusíte zažiť pocit katarzie. U mňa to bolo skôr znepokojenie a chuť vrátiť sa k niektorým pasážam. Lebo, ako na jednom mieste autor hovorí: „Stávajú sa veci, ktoré sú ako otázky. Prejde minúta, prípadne roky, a potom život odpovie...“
Elena Ťapajová
