Vyhľadávanie
Najznámejšie staroindické dielo v slovenčine
Indické bájky
Vybral a zo sanskritu preložil Róbert Gáfrik
Bratislava, Drewo a srd 2005
Našinec a typický laik si pod bájkami vybaví najskôr Ezopa, La Fontaina či Krylova. Názvy ako Paňčatantra či Hitópadeša mu zväčša nič nehovoria. A predsa ide o najvplyvnejšie diela svetovej literatúry, dve sanskritské zbierky bájok pochádzajúce asi z 5. storočia boli v hinduistickom svete také populárne ako v arabskom svete Rozprávky z tisíc a jednej noci. Najmä Paňčatantra je najznámejším staroindickým dielom v Európe (Hitópadešu treba vnímať skôr ako najpopulárnejšie spracovanie príbehov Paňčatantry ako samostatnú zbierku). Do gréčtiny ju preložili už v 11. storočí, do španielčiny okolo roku 1251 (pre zaujímavosť – prvý český preklad známy aj medzi slovenskými vzdelancami pochádza z roku 1528). Do slovenčiny bolo toto dielo preložené až teraz, čo je samo osebe malý prekladateľský sviatok.
V Indii sa tieto zbierky stali akýmsi kompendiom ľudskej múdrosti. Prostredníctvom príbehov zo života zvierat a ľudí učia princípy každodennej etiky. Hlásajú podnikavosť, úsilie a dôvtip ako cestu k šťastnému životu. Hoci väčšina indických bájok pripisuje zvieratám ľudské vlastnosti, predstavy o zvieratách bývajú kultúrne podmienené. Napríklad zatiaľ čo u nás je lev ako pán zvierat symbolom odvážnosti a ušľachtilosti, v Indii mu prisudzujú skôr pýchu a hlúposť. Šakal je v Indii stelesnením chamtivosti a prefíkanosti, čím sa podobá na našu líšku. Sova, ktorá je na Západe považovaná za symbol múdrosti, medzi hinduistami skôr naháňa strach svojím „škaredým“ zjavom. Naopak, duchaplnosť a múdrosť sa v Indii pripisuje zajacovi. Pes zasa nie je symbolom vernosti, ale nečistoty a chamtivosti.
Mladý, len 28-ročný prekladateľ sa v doslove priznáva k určitej voľnosti v porovnaní s originálom, čo je vzhľadom na lepšiu čitateľnosť a širší dosah textu celkom pochopiteľné. Vynechal aj väčšinu veršov a usiloval sa skôr nechať prehovoriť príbeh samotný, ako držať sa presnosti formy. To mu síce môžu vyčítať akademické kruhy, v každom prípade je však tento kultúrny čin v našom písomníctve mimoriadny a záslužný.
Eduard Chmelár
