Recenzia
Anna A. Hlaváčová
23.09.2011

Japonská dráma nó. Žáner vo vývoji - Ivan R. V. Rumánek

Bratislava, Veda – vydavateľstvo SAV 2010

Autor prejavuje znalosť japonských prameňov a západnej japonologickej reflexie, ba časť jeho práce vychádza z terénneho výskumu. K senzačným hypotézam je triezvy a prekladovú terminológiu presvedčivo zdôvodňuje.

Do šírky sa uberá pri komparácii a aproximáciách, ktoré ale robia jeho štýl čitateľsky príťažlivým. Oceňujem to práve preto, že pri práci o africkom divadle som zápasila s podobným problémom – ako dosiahnuť vedeckú jasnosť pri takmer úplnej absencii kontextu, ku ktorému by bolo možné referovať. V takomto prípade musí autor najprv veľa sprostredkovať, aby sa mohol pustiť do vlastného teoretického hĺbania. V tomto zmysle to má bádateľ publikujúci v angličtine či francúzštine výrazne jednoduchšie.

Z Rumánkovej dejinnej syntézy vystupujú situácie plasticky, na základe čoho sa aj teoretické závery javia presvedčivo: Mladý šógun Ašikaga Jošimicu zabezpečil talentovanému chlapcovi Zeamimu vzdelanie, aké sa predtým nedostalo nijakému hercovi či tanečníkovi. Toto vzdelanie bolo predpokladom na vznik klasickej drámy nó. Ak uvážime pôvodné nízke spoločenské postavenie divadelníkov, fascinuje nás ich vedomie poslania v spoločnosti, čo sa prejavuje v zachovaných genealógiách.

Kniha prináša aj preklad dlho utajovaného receptu hereckého majstrovstva – najstaršej japonskej divadelnej poetiky „Fúšikaden“ a preklady piatich hier nó. Predpokladom prekladov nó bola znalosť starej japonskej poézie, z ktorej nóové hry často citujú. Ako dokazuje preklad starojaponskej poézie Kvety srdca, prekladateľ si pripravil pôdu na preklad nó, v čom vidno jasne vytýčený prekladateľský a bádateľský životný program, ako i citlivosť k potrebám slovenskej literárnej a divadelnej kultúry.

V rámci rekapitulácie spomeňme aj Rumánkove preklady z keltskej a anglickej poézie, doslovy k exilovým autorom – ku Kokinšú Karola Strmeňa, či hexametrom saleziána Ľudovíta Suchána, pôsobiaceho v Japonsku.

Ukončením Rumánkovho pôsobenia v Ústave orientalistiky SAV a jeho odchodom na zahraničné pôsobisko prichádza slovenská kultúrna obec o osobnosť, ktorej prítomnosť v literárnej kultúre minimálne v horizonte desaťročia nik nenahradí.