Zabúdanie patrí k nešvárom ľudského rodu. O to viac treba oceňovať autorov ako Marián Pauer, ktorí dokážu našu pamäť pre búdzať a pre najširšiu verejnosť znovu objavovať významné osobnosti našej kultúry. Najnovšie sa tak stalo v prípade jedinečnej a mimoriadne pôsobivej monografie Karol Plicka (Vydavateľstvo Slovart 2016).
„Hovorí sa o ňom ako o majstrovi deviatich remesiel.“
„Dobrá fotografia i dobrá kniha musia mať dušu a príbeh,“ zdôrazňoval „náš pán profesor“, ako zvyklo Karola Plicku (1894 – 1987) oslovovať jeho okolie. Marián Pauer si tieto slová vzal k srdcu už dávno. Veď viac ako štyri desaťročia sa profesionálne venuje fotografii ako historik, teoretik, kurátor výstav, člen odborných porôt doma i v zahraničí, vysokoškolský pedagóg, ale aj autor nejednej fotografickej publikácie. Z tých najznámejších spomeňme napríklad tie, ktoré sú venované Martinovi Martinčekovi či Dežovi Hoffmannovi. Publikácia o Karolovi Plickovi je akýmsi vyvrcholením jeho práce v tejto oblasti. Svojsky nadväzuje na Martina Slivku a jeho knihu z osemdesiatych rokov Karol Plicka – Básnik obrazu. Na rozdiel od neho sa nezameriava na vedecký rozbor, ale ako skúsený publicista sa snaží nahliadnuť do zákulisia tvorby a novým pohľadom zmapovať umelcov životný príbeh. Nie je to však suché zaznamenávanie faktov a situ ácií, ale zaujímavé priblíženie kľukatých ciest osudu. Veď Plicka už ako žiak základnej školy hral na husliach a pokúšal sa na kolene vyrobiť si niečo ako fotoaparát. Rodina však rozhodla, že namiesto umeleckej školy študoval na učiteľskom ústave. Umeleckých snov sa ale nevzdal.
Hovorí sa o ňom ako o majstrovi deviatich remesiel. Bol pedagógom na všetkých stupňoch škôl, zberateľom folklóru, fotografom, choreografom, zbormajstrom, hudobným vedcom, muzikantom, spisovateľom i filmárom. On sám vraj nedôveroval tým, ktorí „fušujú“ do viacerých remesiel, zostalo však po ňom dielo, aké nemá vo svete obdobu: štyridsaťtisíc notových záznamov ľudových piesní, tisícky negatívov, ktoré nasnímal v službách Matice slovenskej na Slovensku, v Rumunsku, bývalej Juhoslávii, Rakúsku i v USA, štyri celovečerné filmy (najznámejší z nich Zem spieva získal Zlatého leva na festivale v Benátkach) a niekoľko krátkych filmov, desiatky obrazových publikácií, záznamy rozprávok, muzikologické štúdie, pedagogická aj osvetová činnosť.
M. Pauer sa venuje každej zo spomínaných oblastí v jednotlivých kapitolách úvodnej, viac ako stostránkovej eseje, ale Plicku približuje aj z ľudskej stránky. Vie nenápadne, bez mento rovania, upozorniť na súvislosti (napríklad keď píše o histórii Bauhausu či v citáciách z korešpondencie). Napriek záplave faktov nemáte pocit neprehľadnosti. Kapitoly majú pútavé titulky, obsažné podtitulky a perexy, ktoré sú pre čitateľa akýmsi kompasom. (Jednej z kapitol kraľuje titul Pieseň ako inšpirácia obrazu a podtitul O hlinenom lampáši, rachotiacej kamere a neumieraní.)
Nechýbajú ani úsmevné historky. Hoci aj o tom, ako musel Plicka využívať diplomaciu, keď zbieral staré piesne a dedinčania sa hanbili spievať na verejnosti. Takže on, ktorý mal absolútny hu dobný sluch, im „predspieval“ falošne, aby ich k spevu vyprovokoval.
Hlavnú časť knihy tvoria ukážky zo slávnych Plickových fotografických cyklov Bratislava, Portréty, Praha, Príroda, Okolo domu, Slovenské mestá, hrady a zámky, České mestá, hrady a zámky, Na poli a Hry. Neopakovateľné fotografie vznikli z dnešného hľadiska s takmer primitívnou technikou a v nepredstaviteľných podmienkach, veď za mnohými objektmi musel putovať kilometre pešo a ťažké statívy a inú techniku vynášali za ním silnejší šuhaji na pleciach alebo viezli na voze. Samotná práca tiež nebola iba o stlačení spúšte. Pri fotografovaní oltára v Kežmarku museli jeho spolupracovníci namáhavo „maľovať svetlom“. Povestný bol jeho „svetelníček“, ale aj iné zošitky, do ktorých si starostlivo zaznamenával, v akom čase a z akého stanoviska sú najlepšie svetelné podmienky pre dobrý záber.
Nuž a portréty ľudí v krojoch sú básnickopsy chologickou výpoveďou o človeku i dobe.
V závere nechýba bohatý poznámkový materiál. Ktovie, či si čitateľ vôbec uvedomí, aká mravčia a až objaviteľská práca sa za všetkým skrýva. M. Pauer čerpal nielen z archívnych materiálov, korešpondencie či z torza nepublikovaného Plickovho rukopisu Spomienky a rozhovory, ale i zo svojich osobných stretnutí s pánom profesorom a neskôr s jeho synmi Ivanom a Vladimírom, zo spomienok jeho spolupracovníkov, priateľov či žiakov. Nuž a do časti spomienok zaradil aj fotografie, ktoré neboli ešte nikdy publikované.
Vraví sa, že doma nie je nikto prorokom. Napríklad v zahraničí vysoko oceňovali Plickove filmové projekty, ale domáce publikum i kritika ich prijímala pomerne vlažne. Nikdy však nezatrpkol. Dokázal sa vyrovnať aj s pracovnými, aj so zdravotnými problémami. Muž, ktorý ku koncu života býval v Prahe na Slunnej ulici, bol naozaj slnečným človekom a nič ho nedokázalo pripraviť o jeho úžasnú pracovitosť a schopnosť objavovať aj v starom niečo nové. Mimochodom, hovorieval o sebe: „Vo Viedni som sa narodil, v Prahe som býval, na Slovensku som ži l .“ Bolo to vari pätnásť rokov, počas ktorých sa tak naučil po slovensky, že si málokto uvedomoval jeho český pôvod, navyše sa aj podpisoval ako Karol a nie Karel. Čitateľa môže teda trochu miasť, že vydavateľ všetky české citáty zjednotil v slovenskom preklade. To však nič nemení na skutočnosti, že Marián Pauer a jeho spolupracovníci z Vydavateľstva Slovart vytvorili krásnu a hodnotnú knihu. Priateľka, ktorá žila dlhé roky v zahraničí, nosila vraj všade so sebou ako spomienku už ošúchanú starú Plickovu knihu o Slovensku. Keď som jej teraz darovala Pauerovu monografiu, vyše hodiny nadšene hľadala a porovnávala niektoré zo svojich obľúbených fotografií. Lebo takéto diela nielen oživujú Slo vensko spred desaťročí, ale prihovárajú sa aj duši moderného človeka. Prelína sa v nich minulosť a prítomnosť, pripomínajú to, čo bolo, ale zároveň v nás pretrváva, inšpirujú k hrdosti na náš domov a dávajú silu do budúcnosti.
