Recenzia
Elena Ťapajová
19.12.2016

Karol Plicka - Marián Pauer

Karol Plicka
Zabúdanie patrí k nešvárom ľud­
ského rodu. O to viac treba oceňo­
vať autorov ako Marián Pauer,
ktorí dokážu našu pamäť pre­
búdzať a pre najširšiu verejnosť
znovu objavovať významné osob­
nosti našej kultúry. Najnovšie
sa tak stalo v prípade jedinečnej
a mimoriadne pôsobivej monogra­
fie Karol Plicka (Vydavateľstvo
Slovart 2016).

„Hovorí sa o ňom ako
o majstrovi deviatich
remesiel.“

„Dobrá fotografia i dobrá kniha musia
mať dušu a príbeh,“ zdôrazňoval „náš
pán profesor“, ako zvyklo Karola Plic­
ku (1894 – 1987) oslovovať jeho okolie.
Marián Pauer si tieto slová vzal k srdcu už
dávno. Veď viac ako štyri desaťročia sa profe­
sionálne venuje fotografii ako historik, teore­
tik, kurátor výstav, člen odborných porôt doma
i v zahraničí, vysokoškolský pedagóg, ale aj
autor nejednej fotografickej publikácie. Z tých
najznámejších spomeňme napríklad tie, ktoré
sú venované Martinovi Martinčekovi či Dežovi
Hoffmannovi. Publikácia o Karolovi Plickovi je
akýmsi vyvrcholením jeho práce v tejto oblasti.
  Svojsky nadväzuje na Martina Slivku a jeho
knihu z osemdesiatych rokov Karol Plicka – Básnik
obrazu. Na rozdiel od neho sa nezameriava na
vedecký rozbor, ale ako skúsený publicista sa
snaží nahliadnuť do zákulisia tvorby a novým
pohľadom zmapovať umelcov životný príbeh. Nie
je to však suché zaznamenávanie faktov a situ­
ácií, ale zaujímavé priblíženie kľukatých ciest
osudu. Veď Plicka už ako žiak základnej školy
hral na husliach a pokúšal sa na kolene vyrobiť
si niečo ako fotoaparát. Rodina však rozhodla, že
namiesto umeleckej školy študoval na učiteľskom
ústave. Umeleckých snov sa ale nevzdal.
  Hovorí sa o ňom ako o majstrovi deviatich
remesiel. Bol pedagógom na všetkých stupňoch
škôl, zberateľom folklóru, fotografom, chore­
ografom, zbormajstrom, hudobným vedcom,
muzikantom, spisovateľom i filmárom. On sám
vraj nedôveroval tým, ktorí „fušujú“ do viace­
rých remesiel, zostalo však po ňom dielo, aké
nemá vo svete obdobu: štyridsaťtisíc notových
záznamov ľudových piesní, tisícky negatívov,
ktoré nasnímal v službách Matice slovenskej
na Slovensku, v Rumunsku, bývalej Juhoslávii,
Rakúsku i v USA, štyri celovečerné filmy (naj­
známejší z nich Zem spieva získal Zlatého leva
na festivale v Benátkach) a niekoľko krátkych
filmov, desiatky obrazových publikácií, záznamy
rozprávok, muzikologické štúdie, pedagogická aj
osvetová činnosť.
 M. Pauer sa venuje každej zo spomínaných
oblastí v jednotlivých kapitolách úvodnej, viac
ako stostránkovej eseje, ale Plicku približuje aj
z ľudskej stránky. Vie nenápadne, bez mento­
rovania, upozorniť na súvislosti (napríklad keď
píše o histórii Bauhausu či v citáciách z koreš­
pondencie). Napriek záplave faktov nemáte pocit
neprehľadnosti. Kapitoly majú pútavé titulky, ob­
sažné podtitulky a perexy, ktoré sú pre čitateľa
akýmsi kompasom. (Jednej z kapitol kraľuje titul
Pieseň ako inšpirácia obrazu a podtitul O hlinenom
lampáši, rachotiacej kamere a neumieraní.)
  Nechýbajú ani úsmevné historky. Hoci aj o tom,
ako musel Plicka využívať diplomaciu, keď zbieral
staré piesne a dedinčania sa hanbili spievať na
verejnosti. Takže on, ktorý mal absolútny hu­
dobný sluch, im „predspieval“ falošne, aby ich
k spevu vyprovokoval.
  Hlavnú časť knihy tvoria ukážky zo slávnych
Plickových fotografických cyklov Bratislava,
Portréty, Praha, Príroda, Okolo domu, Slovenské
mestá, hrady a zámky, České mestá, hrady a zámky,
Na poli a Hry. Neopakovateľné fotografie vznikli
z dnešného hľadiska s takmer primitívnou techni­
kou a v nepredstaviteľných podmienkach, veď za
mnohými objektmi musel putovať kilometre pešo
a ťažké statívy a inú techniku vynášali za ním
silnejší šuhaji na pleciach alebo viezli na voze.
Samotná práca tiež nebola iba o stlačení spúšte.
Pri fotografovaní oltára v Kežmarku museli jeho
spolupracovníci namáhavo „maľovať svetlom“.
Povestný bol jeho „svetelníček“, ale aj iné zošitky,
do ktorých si starostlivo zaznamenával, v akom
čase a z akého stanoviska sú najlepšie svetelné
podmienky pre dobrý záber.
  Nuž a portréty ľudí v krojoch sú básnicko­psy­
chologickou výpoveďou o človeku i dobe.
  V závere nechýba bohatý poznámkový mate­
riál. Ktovie, či si čitateľ vôbec uvedomí, aká mrav­
čia a až objaviteľská práca sa za všetkým skrýva.
M. Pauer čerpal nielen z archívnych materiálov,
korešpondencie či z torza nepublikovaného Plic­
kovho rukopisu Spomienky a rozhovory, ale i zo
svojich osobných stretnutí s pánom profesorom
a neskôr s jeho synmi Ivanom a Vladimírom, zo
spomienok jeho spolupracovníkov, priateľov či
žiakov. Nuž a do časti spomienok zaradil aj fo­
tografie, ktoré neboli ešte nikdy publikované.
  Vraví sa, že doma nie je nikto prorokom. Naprí­
klad v zahraničí vysoko oceňovali Plickove filmové
projekty, ale domáce publikum i kritika ich prijímala
pomerne vlažne. Nikdy však nezatrpkol. Dokázal sa
vyrovnať aj s pracovnými, aj so zdravotnými prob­
lémami. Muž, ktorý ku koncu života býval v Prahe
na Slunnej ulici, bol naozaj slnečným človekom a nič
ho nedokázalo pripraviť o jeho úžasnú pracovitosť
a schopnosť objavovať aj v starom niečo nové.
  Mimochodom, hovorieval o sebe: „Vo Viedni
som sa narodil, v Prahe som býval, na Slovensku
som ži l .“ Bolo to vari pätnásť rokov, počas ktorých
sa tak naučil po slovensky, že si málokto uvedo­
moval jeho český pôvod, navyše sa aj podpisoval
ako Karol a nie Karel. Čitateľa môže teda trochu
miasť, že vydavateľ všetky české citáty zjednotil
v slovenskom preklade. To však nič nemení na
skutočnosti, že Marián Pauer a jeho spolupra­
covníci z Vydavateľstva Slovart vytvorili krás­
nu a hodnotnú knihu. Priateľka, ktorá žila dlhé
roky v zahraničí, nosila vraj všade so sebou ako
spomienku už ošúchanú starú Plickovu knihu
o Slovensku. Keď som jej teraz darovala Paue­
rovu monografiu, vyše hodiny nadšene hľadala
a porovnávala niektoré zo svojich obľúbených
fotografií. Lebo takéto diela nielen oživujú Slo­
vensko spred desaťročí, ale prihovárajú sa aj duši
moderného človeka. Prelína sa v nich minulosť
a prítomnosť, pripomínajú to, čo bolo, ale zároveň
v nás pretrváva, inšpirujú k hrdosti na náš domov
a dávajú silu do budúcnosti.