Keď detstvo ožíva

Niektorí spisovatelia potrebujú celý život, resp. niekoľko napísaných diel na to, aby sa stali známymi. Petre Hilbertovej na to stačili knihy dve – teda, museli stačiť.

Ilustrátorka, výtvarníčka a spisovateľka Petra Hilbert (vlastným menom Petra Štrelingerová) prehrala boj o život tesne pred dokončením svojej druhej autorskej knihy. Prvú, Baladu o srdci, si sama aj ilustrovala a zožala úspech. Je preto veľká škoda, že svoju ďalšiu knihu stihla doplniť len o text, nie o obrazovú prílohu. Ilustrátorkou sa stala Ruska Maria Makeeva, ktorú si autorka sama vybrala. Dôkladne jej poukazovala svoju tvorbu, zákutia Bratislavy i rodinné fotografie, aby sa výtvarníčka vedela vcítiť do jej kože. O samotné vydanie knihy sa postarala sestra Paula a vydavateľstvo Slovart. Obálka knihy je štylizovaná do podoby denníka, je krásne fialovo-oranžovo-žltá, rozkvitnutá a detsky hravá. Svojím dejom je vhodná nielen pre deti, od škôlky po druhý stupeň, ale tiež aj pre dospelých na pripomenutie detstva bez stresu a pracovných problémov.

Kniha Pepína z Longitálu je súborom dvadsiatich šiestich krátkych príbehov, ktoré sú doplnené Malým predslovom autorkinej priateľky Tamary Šimončíkovej Heribanovej a záverečným slovom samotnej Petry. Jednotlivé príbehy na seba voľne nadväzujú.

Netradičné je venovanie knihy – synovi a „longitálskemu“ domu. Ten nájdeme aj na niekoľkých ilustráciách v knihe a spolu so svojou divotvornou a magickou záhradou je podstatnou súčasťou deja. Točí sa okolo osemročnej Pepíny (detská verzia autorky), ktorá býva s pracovne vyťaženými rodičmi (spisovateľom Ferdinandom Mráčikom a novinárkou Petronelou), malou sestrou Paulínou a babkou Katinkou práve na bratislavských Dlhých dieloch, t. j . v Longitále. Svet vidí detskými očami, a tak sa dozvieme, že „od zastávky stúpa do kopca presne sedemdesiatdva kamenných schodov“ (s. 15), otec nosil mamu tak dlho na rukách, až sa „o deväť mesiacov, pravdaže po svadbe, narodilo dievčatko“ (s. 123). Kniha je zároveň aj akousi kronikou detstva a života autorky. Spoznávame prívetivých susedov Muchovičovcov a Humbugovcov, vynaliezavého Profesora, ktorý cez sústavu hadičiek stáča víno a potrubím ho dopravuje k Longitálčanom až domov, trhovníčku pani Švédsku či Irmu Zuckermannovú, ktorá musela kvôli židovskému pôvodu odísť z Poľska. Ako na mnohých miestach Pepína upozorňuje: „Mama jej zakázala otravovať susedov“ (s. 67), avšak aj vďaka svojej odvahe a nebojácnosti zažila takto nejedno veľké dobrodružstvo. Táto slovenská Pipi Dlhá Pančucha síce nevystrájala šibalstvá, ale zato sa nejeden jej príbeh končí radostne a v konečnom dôsledku aj inak, než by ste čakali. Najvrúcnejší vzťah mala s láskavou babkou Katinkou, ktorá sa k nim prisťahovala a prezentovala jej svoje starecké múdrosti so štipkou drsnejšej životnej pravdy.

Autorka sa v texte okrajovo dotýka závažných spoločenských tém, ktoré vníma okom detského diváka – o deportácii Židov sa dozvedáme z rozprávania Irmy Zuckermannovej: „Raz v noci zobral tato mňa a jednu so sestier na dlhú cestu. Mama s ďalšími dvoma sestrami mali prísť za nami. (...) Odvtedy som ich nevidela. (...) Vraj išli na prázdniny do tábora a nikto ich viac nevidel. No ja si myslím, že žijú niekde na druhom konci sveta“ (s. 102). Rovnako naivne detsky opisuje dôsledky svetovej vojny: „Nevybuchnuté granáty ostali po vojne zahrabané kade-tade po lese v celej Lopuchnianskej doline. To boli také železné draky, ktoré tam roztrhali zopár ľudí, nielen deti“ (s. 75). Autorka nezabudne ani vykresliť vtedajšie Dlhé diely: „Dolinu z jednej strany ohraničovalo rameno rieky a malá autobusová zastávka, na druhej strane sa začínali husté lesy. A tak Pepínin svet tvorilo pár domov popri ceste a rozľahlé záhrady okolo nich“ (s. 77).

Osobitnou kapitolou je pre Pepínu mama. Vníma ju ako nežnú vílu vznášajúcu sa v milovanej záhrade a dcéra ju pozoruje ako zjavenie, ktoré môže každú chvíľu zmiznúť či odletieť. Nakoniec, venovala jej aj posledný príbeh – Rozkvitnutá mama. Krásna, no pritom trpká spomienka na smrť matky, ktorá doslova odletela do výšin ako motýľ – rovnako ako jej „láskové meno“ od babičky. Umiestnenie práve tohto príbehu na koniec knihy je zámerné – Petra sa zmení v to, v čo jej mama, a príbeh je odkazom pre jej syna Vincenta. Aj mamine slová dávajú nádej, že všetko je v živote tak, ako má byť: „Niektoré veci trvajú len chvíľu, no aký vedia zanechať neskutočný dojem!“ (s. 43), „(...) A ona uvidela svet maminými očami“ (s. 139).

Pokiaľ ide o jazykovú rovinu, autorka pracuje hravou formou s netradičnými a pútavými prirovnaniami: „svetielka žiaroviek skákali po stenách ako neposedné svetlušky“ (s. 117), „milé vejáriky okolo očí“ (s. 19), mama „chodila s očami červenými ako králik, ktorého choval sused Muchovič na medzinárodnú výstavu v Budapešti“ (s. 51) či „popoludnie sa vyparilo ako voda v záhradnej hadici“ (s. 71). Nedá mi ale nevytknúť pravopisné chyby, ktoré sa v texte nachádzajú. Opomeňme detsky príznačné skomoleniny slov typu „sodoma komora“, ktoré mohli vzniknúť zámerne, ale aby si ani zodpovedná redaktorka nevšimla „jednu so sestier“ (s. 102) či v záverečnom texte „rozpomenula som sa i na susedov, ktorý“ (s. 141)? Tieto hrúbky mierne kazia dojem z tejto knižky, v ktorej ožíva posolstvo pre deti, ale aj dospelých. Ožíva v nej nanovo nielen Petra Hilbert, ale aj detstvo každého jedného z nás.

Ivana Mičuchová