Vyhľadávanie
Čaro objavovania
Ľubica Suballyová: Kľúčik od trinástej komnaty, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2007
Ľubica Suballyová nás vydaním knižky príjemne prekvapila. Hoci – nemuseli sme byť až takí prekvapení. V minulosti sa objavila medzi laureátmi literárnej súťaže Jašíkove Kysuce, no najmä – nedávno obhájila dizertačnú prácu o detských časopisoch (Tlač pre deti – prekonaný mýtus alebo zanedbaný fenomén). Navyše vieme, že je novinárkou, vyštudovala žurnalistiku a aj sa živí písaným slovom. Takže to, že odovzdala do vydavateľstva Matice slovenskej knižku pre deti, bolo napokon celkom prirodzené. No a k tomu treba dodať, že do veku, akému je knižka určená, dorástla aj jej dcéra Tamarka. Možno i toto stojí v pozadí autorkinho rozhodnutia prísť s prózou v tejto chvíli. Súvislosti neuvádzame náhodou – práve takéto nezdôrazňované spojenie osobného a vecného robí z jej textov čosi krehké.
Lebo sú prózy, ktoré pôsobia ako vybrúsený diamant, no cítime z nich iba chladnú konštrukciu. A sú prózy, v ktorých vnímame predovšetkým citovú polohu, nazvime ju, trebárs, nepriznaná vrúcnosť. Táto knižka patrí k tým druhým.
Postavičky sú deti z mesta – no deti na prázdninách. Rozhodujúcim momentom takejto prozaickej kompozície je práve prostredie, presnejšie, zmena prostredia. Tým, že si autorka vytvorila takýto rámec, vznikol dostatočne široký priestor na rozohranie deja, vzťahov, zápletky, na rozvinutie kontrastov: škola – prázdniny, bežné – tajomné, súčasné – minulé.
A zostal jej v ňom i priestor na vecné oboznamovanie detí so životom. Ten tvorí rovnocennú časť z celej rozvinutej plochy. Dozvieme sa, čo sú to tajchy, geológ, stratovulkán a všeličo iné, no autorka nás poznávaním sprevádza nenásilne, takže to vyzerá, že deti sa poučia samy, ba že ich všetkému učí život. Vnímajú, aká dôležitá je rodina, otec, mama, priatelia, súrodenci, lebo sa tu nevtieravo rozpráva aj o tom, aké dôležité je pestovať a udržiavať vzťahy. O tom nám autorka hovorí, jej trinásta komnata je však aj niečo, čo sa nedá pomenovať, čo sa iba snažíme spoznať, no nikdy tým neprenikneme úplne, lebo čo sa v nej raz ocitlo, to nám jednoducho nepatrí.
Autorka nám predviedla, že aj reálny svet so svojou históriou je zaujímavý – nemusí sa pritom vôbec opierať o rozprávkové čary; práve cez drobné napätia medzi postavami nám ukazuje, že vlastne si ani nepotrebuje vymýšľať, stačí, keď objavuje. Práve vecná, poznávacia stránka textu v tesnej spojitosti s reálnymi vzťahmi postáv je prínosom v súčasnej detskej próze a otvára autorke možnosti pokračovať v naznačenej línii.
Nedajú sa obísť ani „rozprávačské“ ilustrácie Juraja Martišku, zdôrazňujúce rovnocenne reálne detaily i fiktívnu zložku príbehu.
Anna Blahová
