Kniha ako vyplazený jazyk na svet

 

Denisa Fulmeková – Peter Macsovszky: Klebetromán

Bratislava, Kalligram 2004

  Dvojica vyzretých autorov sa rozhodla nastaviť zrkadlo subkultúre, ktorá sa u nás rozvinula po roku 1989. Ich zámer sa od začiatku pohybuje na tenkom ľade. Ani Fulmeková, ani Macsovszky netlačia iróniu do prvoplánovej roviny textu, nechávajú ju driemať kdesi v pozadí zmyslu celej prózy. Už aj preto, že im nejde o samoúčelný humor, že situácie, ktoré opisujú, svojím významom ani zďaleka nie sú také smiešne, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať z ich rétorického poddimenzovaného jazyka každodennosti. Obaja autori poznajú dnešného konzumného čitateľa, vedia vystihnúť jeho túžbu po lacných logických zvratoch a naivných psychologických štylizáciách. Cez jednotlivé postavy sa tak pokúšajú odhaliť odborný diletantizmus, ľudskú hlúposť a stratu akýchkoľvek etických pravidiel súčasnosti. Iná vec však je, aký veľký okruh čitateľov pochopí tento zámer. A práve na tomto mieste, vidí sa mi, spadli Fulmeková s Macsovszkým do pasce.

  Priznám sa, že nebyť vysvetľujúcej obálky, bol by som v rozpakoch, čo chceli autori týmto textom povedať. Táto kniha môže totiž vyvolať úplne opačné, nečakané reakcie. Jej pointa je taká nevýrazná, že dokáže pôsobiť aj ako brakové dielko podkladajúce sa vkusu konzumného čitateľa. Autorom bezpochyby išlo o mediálne zapôsobenie a pri uvádzaní knižky sa im to aj podarilo. Ale budú naozaj spokojní s výsledným efektom? Na druhej strane, ak by šlo len o bulvárny príbeh zo života slovenských umelcov, dosah jeho pôsobenia je veľmi malý. V knihe síce neomylne môžeme spoznať Petra Pišťanka a ľudí z jeho okruhu, no väčšina udalostí, a tým aj postáv so skomolenými menami, je známa len veľmi úzkemu okruhu spisovateľskej obce.

  Myslím si, že na to, aby Fulmekovej a Macsovszkého próza mohla žiť a pôsobiť zamýšľaným smerom, potrebuje šokovať, nie iba reflektovať takmer reportážnym spôsobom. Potrebuje viac hyperbolických scén. Obávam sa, že tie z tejto knižky sú príliš všedné, príliš zažraté do spôsobu života a vedomia tejto spoločnosti na to, aby dokázali vyvolať zdesenie nad úrovňou postmoderného diskurzu. Nápad tejto autorskej dvojice je veľmi podnetný, ale výsledok viac ako otázny. Alebo (nech už hovorím o ktorejkoľvek čitateľskej skupine) zbytočný.

Eduard Chmelár