Vyhľadávanie
Konské mäso z poviedky
Juraj Kollár: Konina a iné rozmarné poviedky, Bratislava, Metro Media 2007
Tak ako sa z mála, alebo z menej kvalitného mäsa, napríklad z koniny, dá pripraviť slávnostný, chuťovo nezabudnuteľný obed, takisto aj z malého ľudského života možno načerpať námety na excelentné literárne príbehy. V prípade jedla aj literárneho diela už názov vzbudzuje isté očakávania. Tak ako vo väčšine takýchto prípadov aj v oneskorenom knižnom debute Juraja Kollára, už názov čitateľa istým spôsobom vedie k jeho pochopeniu. Korešponduje s ideovo-tematickým zameraním aj s krátkou zhutnenou anekdotickou formou jednotlivých textov tohto poviedkového súboru.
Vo všeobecnosti možno potvrdiť, že čitateľ sa sľubovaného dočká už na prvých stránkach v poviedke Uvarená hlava, ktorá ho zavedie do obdobia veľkého súženia, nedostatku a hladu, do čias 2. svetovej vojny, ba dokonca predčí jeho očakávania. Uvarená hlava totiž nepatrí koňovi, ako by skromne čakal, ale padlému nemeckému dôstojníkovi, ktorého mŕtve telo zostalo ležať za frontovou líniou, na pozemku rodičov Jana a Michala, protagonistov poviedky. Extrémne udalosti pripravujú zvláštne šance. Nečudo, že títo zanietení študenti medicíny zatúžili po učebnej pomôcke. Ani v nasledujúcich poviedkach nie je o morbídnosti, čierny humor, bizarné maličkosti či trápne situácie núdza. Pokiaľ ide o schválnosti a škaredosť života, Kollár je často naturalisticky podrobný. Priam manuálne, bez varovania a okolkov: „Pomaly zdvihla dekel, držala ho vo výške svojich očí, neuvedomiac si hneď, na čo pozerá. Polorozvarená tvár na ňu hľadela s vyvalenými očami a zo špinavej vody vytŕčali nos a brada“ (s. 13). Akoby denotačného polopatizmu nestačilo, Kollár pridáva fotografiu mladého nemeckého dôstojníka (našťastie z času, kým ešte žil). Fotografie ako z rodinného archívu dopĺňajú aj viacero nasledujúcich poviedok. Niektoré z nich majú, dalo by sa povedať, historickú hodnotu.
Juraj Kollár ponúka množstvo tém v príbehoch vydarených, ale i v riadnych literárnych koninách. Odohrávajú sa v časovom rozpätí približne od čias tzv. Slovenského štátu až do 90. rokov 20. storočia. Sú to remeselne dobre zvládnuté, trochu ťažkopádne príbehy, aké nájdeme v literárnych rubrikách spoločenských týždenníkov. Pri ich hodnotení sa vtiera niekoľko obligátnych kritických fráz: Dokážu sprítomniť minulosť, vytvoriť atmosféru. Obsahujú veľa nažitého, majú čaro nechceného. Ich najväčším plusom je, že nie sú umelé... Hoci sú vďaka spomenutým atribútom pomerne čerstvé, z literárneho hľadiska zostávajú surovým materiálom. Kto čaká náznak, hravosť alebo hyperbolu, bude sklamaný. Milovníci nenáročnej zábavy však Konine určite správne porozumejú.
Jaroslav Vlnka
