Vyhľadávanie
Príspevok k obrazu stredovekého kresťanského Slovenska
Jozef Kútnik-Šmálov: Kresťanský stredovek Slovenska
Trnava, Vydavateľské družstvo Lúč 2005
Editor Július Pašteka
Vydavateľské družstvo Lúč po monografii o Svätom Gorazdovi a literárnokritických prácach vydalo ďalšiu pozoruhodnú prácu, výber z kultúrnohistorických štúdií literárneho vedca, prekladateľa a historika J. Kútnika-Šmálova (1912 – 1982). Uvádza sa, že kresťanský stredovek je témou, ktorej sa venoval v posledných troch desaťročiach svojho života. Tvrdí sa, že literárny kritik sa zrazu premenil na kultúrneho historika. No nemožno si nevšimnúť, že ani v predchádzajúcich desaťročiach to nebola len čistá literárna kritika – ide len o presuny v dominancii sfér a tém, aj keď je zrejmé, že nešlo o dobrovoľné presuny a Kútnikovo bádanie nadobudlo viac-menej disidentský charakter. Neskôr sa ponáral predovšetkým do „neškodnej“ minulosti, aby tam sledoval spoločenský a kultúrny vývin Slovenska. Venoval sa životu a činnosti Konštantína Filozofa, ale do jeho zorného poľa sa dostali aj západné rehole pôsobiace na Slovensku, najmä benediktíni.
Tretí zväzok výberu z Kútnikovej tvorby obsahuje štúdie o kristianizácii stredovekého Slovenska benediktínmi-eremitmi. Možno povedať, že práve on objavil benediktínov ako tému pre domáce cirkevné dejiny, ale i širšie pre slovenskú historickú vedu. V stredoveku jestvoval u nás prúd cyrilo-metodský, prichádzajúci z východu, ale bola tu aj opačná línia benediktínsko-eremitská, vinúca sa zo západnej Európy. Oba prúdy mali výrazný vplyv na kristianizáciu, ale aj na skultúrňovanie Slovenska už od 9. storočia. Kútnik v tejto oblasti posunul a obohatil Špirkove Cirkevné dejiny (1943) a na Kútnika v tejto veci môžu nadväzovať aj súčasní autori.
Kútnikove štúdie sú založené na dôkladnom poznaní terénu i odbornej literatúry a vyznačujú sa vyspelou heuristikou. Pomáha si výsledkami výskumov z oblasti miestnych názvov, sústavou patrocínií i starými tradíciami, odrážajúcimi sa v listinách. Musel si osvojiť špeciálnu medievalistiku, orientovanú na osobnosti, ale aj onomastiku a toponomastiku, nepostupujúc pritom len pozitivisticky. Možno, že niektoré jeho závery sú prismelé, v každom prípade však znamenajú prehĺbenie našich vedomostí. Vedomie o stáročnej príslušnosti ku kresťanskej a kultúrnej Európe môže bez zbytočného pátosu posilniť aj naše dnešné národné cítenie.
Slavomír Ondrejovič
