Vyhľadávanie
Inge Hrubaničová: Láska ide cez žalúďok
Ilustrácie Inge Hrubaničová
Bratislava, Aspekt 2007
Texty, ktoré v istom zmysle pripomínajú visutú hrazdu: začítavam sa, zachytávam sa o ne okom, mysľou, vyburcovanou empatiou, ale už po prvých stránkach viem, že ak nebudem dostatočne svižná, poučená a trpezlivá, ak nebudem aktívne spolutvoriaca, neudržím sa na hrazde, ktorú nikto neistí, nik nedáva garanciu, že rotovanie vo zvýšenom priestore plnom asociácií, alúzií, slovných akrobacií bude bezpečné, že sa bude dať z neho bez väčších otrasov vrátiť na zem. Do celkom iného priestoru, v ktorom sa možno pohodlne pohybovať, opierajúc sa o barličky slovných klišé, o dôverne známe, vyskúšané jazykové a logické spojenia, o syntax našu každodennú, neprekvapujúcu, neiritujúcu, ale možno práve preto ani výraznejšie neinšpirujúcu.
Hovorím o textoch Inge Hrubaničovej, o zábleskoch, fragmentoch, štrbinách, cez ktoré môžeme nazízať do bytia, nie abstraktného, nie holého, ale do bytia človečieho (presnejšie: ženského), odetého do jazyka (výstižnejšie: do jazykobytia). Sú to texty, v ktorých sa slová preciedzajú, preosievajú, texty, ktorých témou je jazyk v rôznych podobách a polohách (od prísne strážených spisovných, resp. teoretických-odborných až po „nezdisciplinované“ žargónové, od poetických až po vulgárne). V textoch sa hmýria alúzie na literárnu a dramatickú klasiku, na filozofiu, psychoanalýzu, teóriu umenia, lingvistiku, reťazia sa a vlnia celkom spontánne, dokonca niekedy až s akousi tvrdošijnou samopašnosťou (ba zdá sa mi, že aj s občasnou samoúčelnosťou, tak trochu na úkor neproblematickej komunikovateľnosti), nerešpektujúc iné zákonitosti ako tie, ktorými ich zľahka, sotva postrehnuteľne previazala a feministicky podfarbila autorka, profesionálna lingvistka, divadelníčka, počítačová grafička. Reťazia a vlnia sa asociácie ikarovsko-dajdalovské, achmatovovsko-cvetajevovské, lotmanovské, almodovarovské, oneginovsko-kareninovské, kantovské, wittgensteinovské či shakespearovské, bez chronológie, bez kauzality, ak len neakceptujeme rozprávačskú licenciu na tvorbu vlastných chronologických a kauzálnych poriadkov.
Alebo, ak budem parafrázovať autorku, možno texty do istej miery podobné matrioškám, z každého textu vystupujú ďalšie, menšie a menšie, až po samé slová, vystupujú a šinú si to, každé svojím smerom, novým, spočiatku utajeným, a až postupne rozpoznávateľným. Čo text, to matrioška, netušíme, čo v nej nájdeme – a či niečo nájdeme (to však záleží aj od nás a od toho, ako plníme nároky, s ktorými sa autorka obracia na čítajúcich a čítajúce, ako sme ochotní vydávať sa s ňou na objavné jazykové vandrovky).
Hlavný protagonista jazyk sa v textoch (prozaických, básnických, esejistických?, žánrové vymedzenie naozaj nie je dôležité) presýpa ako piesok v presýpacích hodinách, jazyk v ustavičnom pohybe, tečúci a vo svojej tekutosti náchylný k ohybom, okľukám a k premenám, dynamický, plný napätí a paradoxov. A potom odrazu si na nás na niektorej strane knižky celkom nečakane počká jazyk, ktorý sa zasekne, znehybnie a túžbu po hmýrení a hýrení (slov, významov, asociácií), po cvendžiacom toku vystrieda túžba po pristátí a po „neneurotickom mlčaní“, dajme tomu v bratislavskej prezidentskej záhrade obsypanej jesenným lístím. A s ňou aj túžba po spolupatričnosti, po spoluprítomnosti s niekým, s kým možno mlčať a levitovať, nie inak ako cez toto zmĺknuté pristavenie. Pretože za všetkými tými hrami s diskurzom (nielen o diskurze), za slovnými riekami a ich nečakanými meandrami, zdá sa mi, možno vycítiť práve toto: hľadanie subjektu, ktorý sa medzičasom rozpadol, rozlámal, rozštiepil tak, ako sa rozlámal a rozštiepil jeho jazyk, ako sa rozpadla a roztratila jeho identita; hľadanie človeka, blízkeho, najbližšieho, ktorý by pomohol nalomiť obruč samoty, obnoviť dôveru v druhého. Toto hľadanie sa odohráva kdesi medzi „gýčmi pamätí“, spomienok na minulé a takmergýčmi imaginácie o možnom budúcom; balansovanie na viacerých jazykových hranách, občasné prechyľovanie sa na stranu irónie a sebairónie, karikatúry, skeču. Hľadanie intelektom, občas až exaltovanou emocionalitou a vášnivosťou na pozadí eufórie z objavovanej telesnosti a zmyslovosti, ale aj na pozadí smútkov z poznania, že nejestvujú nulté body opakovateľných počiatkov, ani pevné stredy, okolo ktorých možno ovíjať záchranné laná, že nič neostáva nemenné a imúnne voči času, rozpadu, že vzťahy sa rodia a odumierajú, že sny starnú tak, ako starnú avantgardy pohlcované rodinnými piknikmi, reklamami, kariérami...
Zdanlivo abstraktné hľadania votkané do zdanlivo abstraktných dialógov prednášaných zdanlivo abstraktnými postavami sú v skutočnosti veľmi konkrétne, situované do našej doby a do nášho prostredia, predovšetkým do bratislavských ulíc a uličiek. Pocit dôvernej známosti však spočíva najmä v tom, že toho, o čom píše Hrubaničová, čo tak úporne hľadá, sa dotýkame neraz aj vo svojich vlastných hľadaniach.
Tieto texty sú, samozrejme, aj o inom ako o jazyku, hovoria napríklad o pocitoch blízkosti a cudzosti, o stretnutiach a rozchodoch, o duši a o tele (milujúcom a milovanom, prípadne nemilovanom), o dorozumievaní (a občasnom porozumení), o čomsi takom ako dobrý, zmysluplný (dokonca kedy-tedy aj šťastný) život, hovoria o tom vážne aj nevážne, úsmevne, ironicky, satiricky, a nakoniec predsa len so zastretou vážnosťou… A samozrejme, tieto texty sa dajú čítať aj celkom inak, ako som ich čítala ja, cez štrbinky v nich možno nazerať do bytia inak.
Etela Farkašová
