Vyhľadávanie
Rudolf Sloboda
Listy a eseje
Bratislava, Kalligram 2004, Edícia Domino
Charizma Rudolfa Slobodu je zjavná nielen z jeho prózy. Bol dramatik, dramaturg, scenárista, filmár, ba dokonca aj herec a bohvie čo ešte. Ale okrem toho bol aj filozofujúci esejista a esejistický filozof. Jeho život od hudobných štúdií až po samovraždu stál na dobrovoľnej askéze a na literatúre. Jedno podmieňovalo druhé. Je viac ako pravdepodobné, že i jeho smrť nebola ničím iným než pokusom zmerať vlastným metrom to posledné, čo človeku zostane, keď sa zo zaujímavého stane nezaujímavé. Ani na jeho esejach, ktoré napokon písal popri beletristickej tvorbe len akoby mimochodom, niet takmer nič, čo by sme nepoznali z románov, poviedok, drám a prozaických textov. Je to stále ten istý Sloboda, ktorý vlastne ani nemohol napísať román, pretože písanie bolo preňho najmä rozhovorom so svojím druhým ja, nikdy sa nekončiacim, nikdy sa neuzatvárajúcim, nikdy neznamenajúcim nič definitívne. Slobodovým prózam išlo od začiatku o racionalitu a jeho eseje zašli vo formuláciách racionálnych súdov len o čosi ďalej. No aj tak sú najmä apologetikou metódy, ktorá pohyblivú pravdu hľadá predovšetkým v pohybe tak, že s citom povrazolezca balansuje na hraniciach racionality a neomylne vie, že prekročiť túto hranicu by znamenalo urobiť z výroku vyprázdnenú frázu. Ak napríklad esejizuje o románe, sotva sa od neho dozvieme, ako má teda v dokonalom stave román vyzerať, ale môžeme si byť istí, že Sloboda nás vždy upozorní na hranicu, za ktorou sa ľudské či spisovateľské súdy vyprázdňujú od obsahu. Sloboda teda svojimi esejami hovorí to, čo možno povedať, pričom je zrejmé, že o románe vie po svojom vari všetko, čo sa o ňom dá vedieť. Veď práve preto bol aj najdôslednejším realizátorom modernizmu v druhej polovici 20. storočia.
Výber Slobodových esejí má dve časti: List otcovi a Umenie zastaviť sa.
Do prvej časti zaradil zostavovateľ filozofujúce a teoretizujúce eseje uverejnené časopisecky. Nájdeme tu napríklad aj List otcovi, v ktorom ešte neznámy spisovateľ (píše sa rok 1963) vysvetľuje otcovi svoje rozhodnutie zanechať štúdium a odísť do bane. Odišiel ta, podľa jeho slov, preto, lebo chcel byť spisovateľom a nechcel byť odtrhnutý od života, nepoznať ťažkosti štátu a život mimo svojej dediny. Bolo to rozhodnutie, ktorého deklarované motívy sú ako vystrihnuté z vtedajších novín, no u Slobodu nepochybne vyplývali z generačného pocitu človeka bez vlastností, ktorý sa vlastne stal generátorom jeho spisovateľskej energie i osobitého štýlu, najkonzekventnejšieho umeleckého vyjadrenia tohto pocitu v modernej slovenskej literatúre. Nájdeme tu jeho state o literatúre a najmä o románe, vrátane známych piatich antitéz o tom, aké ciele nemá mať román, ktoré zaiste nie sú vedeckými formuláciami, no o to väčšmi cítime ich bytostnú opozičnosť k vtedajšej preidelogizovanej či kriticky odidealizovanej teórii. Nájdeme tu aj ukážkovú esej Abstinenti sú nebezpeční so slobodovskou apokryfickou vetou ,,môj alkoholizmus... je priam kozmologický, a to hovorím s plnou vážnosťou” , ktorá síce hovorí o autorových alkoholistických peripetiách, no je súčasne aj jednou z najpregnantnejších formulácií životného pocitu, ktorý sotva vyplýval len z každodennej pragmatiky, ale mal nepochybne aj svoje kozmologické rozmery (,,Bola to potreba tvoriť zo seba stále niečo iné, než v skutočnosti som; a čo som, to presne neviem.”) práve v hľadaní vlastností, ktoré jednoducho neboli.
Do druhej časti knihy sú zaradené poväčšine Slobodove ,,epištolárne” dokumenty, poväčšine z deväťdesiatych rokov. Autor v nich priamo reaguje, obracajúc sa na konkrétnych ľudí (napr. M. Kováčik, A. Hykisch, P. Števček, V. Prokešová, D. Podracká. J. Štrasser. M. Kusý), na búrlivé spisovateľské a nepriamo i politické udalosti, čo navodzuje dojem jeho politickej angažovanosti, V skutočnosti to zaiste bolo oveľa plastickejšie, ako to už u Slobodu vždy bývalo, a bolo aj vtedy.
V každom prípade, eseje Rudolfa Slobodu sú svedectvom o intelektuálnej postati autora, ktorý vtisol nezmazateľnú pečať modernite slovenskej prózy.
Alexander Halvoník
