Recenzia
Juraj Mojžiš
15.08.2022

Ľudská totalita v Marenčinovom hľadáčiku

Keď mi nedávno Albert Marenčin mladší priniesol výtlačok prvej z dvoch ohlásených knižiek s názvom Ľudská totalita, len tak medzi dverami mi k otcovmu poslednému bilancovaniu povedal: „Žiaľ, vo všetkom mal pravdu.“

Vlastne ma vydavateľovo stručné zhodnotenie neprekvapilo. Vždy som považoval Alberta Marenčina (1922 – 2019) za bohaplnú výnimku slovenskej literatúry. Považoval som ho za autora, ktorý vedel od seba odstúpiť o poriadne dlhý krok a práve tak vzniknutý priestor zodpovedne vyplniť iróniou. V jeho podaní neraz aj preveľkým sarkazmom a nasledujúcimi neodvolateľnými konzekvenciami.

Ľudská totalita Alberta Marenčina má aj upresňujúci podtitulok: Zápisky – myšlienky – úvahy 1996 – 2017.  Práve ten zodpovedá za spomenutú dĺžku odstupu od seba samého a na scénu tak uvádza pohľad z pomyselnej druhej strany. Napokon z jednej či druhej strany ide o to najťažšie: Byť a zostať autorom z jedného kusa, ako sa hovorí.

Naisto túto túžbu nemnohých dostal Albert Marenčin do vienka od André Bretona. Zhruba zapamätaná Bretonova rada znela takto: „Píšte o sebe. To poznáte najlepšie.“ Nazdávam sa, že inak to nebolo ani s Albertovými zápiskami, myšlienkami, úvahami, ktoré si začal zapisovať 74-ročný básnik, dramatik, filmár i výtvarník a ktoré sú obsiahnuté v Ľudskej totalite, dôstojnom zavŕšení jeho ozaj bohatej tvorby. Mimochodom, zapisovať si ich začal do menšieho dizajnérskeho skvostu, ktorý dostal na Vianoce roku 1993. Darček potom obdivoval tri roky a na sviatok Troch kráľov 1996 ho začal zapĺňať prehútavaním, čiže všetkým možným, čo popreháňal mysľou, respektíve v mysli, ako nás učí slovníkové zadefinovanie hútania. Spúšťačmi či rovno inšpiráciou mu boli diela autorov, ku ktorým sa rád vracal – nielen z profesijných dôvodov –, ale hoci aj jedna (vypísaná) veta z práve čítaného textu či v rozhlase vysielaného rozhovoru alebo z esejistickej úvahy. Príkladom za ostatné nech je niekedy na jeseň roku 2006 vypísaná veta z románu G. G. Márqueza: „Život nie je to, čo prežívame alebo sme prežili, ale čo si z toho zapamätáme.“

Pravda, s Albertom Marenčinom to nikdy nebolo ľahké, pretože to bolo podmaňujúco škriepne. Nepochybne bol a zostal verejným intelektuálom, ktorému rovno z oka duše vypadli tieto dve vety: „Čo na srdci, to na jazyku. Ale častejšie: Čo na žlčníku, to na jazyku.“ Nepochybne bolo celkom prirodzené, že jedného dňa siahol po vianočnom dare spred pár rokov a začal sa predumávať poznámkami o Ľudskej totalite. Napadá mi ešte jeden nezvratný dôkaz. Albert bol brilantným polemikom, ale čas mu dosť rázne obmedzil miesta, kde sa mohol stretnúť s oponentmi  aj priaznivcami. Vlastne mu tie miesta čas obmedzil na priestor bytu na bratislavskej ulici Fraňa Kráľa. Tam si v pracovni do posledných dní očami láskal svoje intelektuálne (zbierkové) poklady, len nesmel chcieť si niečo z nich prelistovať, pretože nastalo tzv. „večné“ hľadanie.