Jeden z najprekladanejších poľských autorov písal zo sveta, z ktorého sa k nám väčšinou dostali iba znepokojivé správy a senzácie. Strohé a bez širšieho kontextu. Ryszard Kapuściński sa nebál riskovať vlastný život pri hľadaní pravdy. Šiel na miesta ovinuté smrťou, aby videl a zažil na vlastnej koži, aby spoznal miestnych a rozprával sa s najbližšími svedkami, a aby si z toho vytvoril vlastný názor, bez ktorého by jeho písanie bolo iba spleťou strohých agentúrnych informácií. Kapuściński išiel do hĺbky, neuspokojil sa iba s vysvetlením, že zlo a dobro vytvárajú rovnováhu sveta.
V knihe Cisár nastavil zrkadlo dvom tváram posledného etiópskeho vladára Hajle Sillaseho. Prvá z týchto tvárí ho predstavuje ako rozhodného, energického panovníka s prirodzenou inteligenciou, druhá ako egocentrického tyrana. Poľský autor bol presvedčený o tom, že si nemožno vybrať iba jednu z nich: „Obe tie podoby však boli, ako to v živote býva, pravdivé.“
Etiópia predstavuje zárodok kresťanskej civilizácie, no v súvislosti s ňou sa skôr utvára obraz veľkého hladomoru, utrpenia a spreneverenej humanitárnej pomoci. A len málokto vie, čo bolo zárodkom tejto katastrofy, a prečo sa podobné problémy dodnes vyskytujú v krajinách tretieho sveta. Kto chce pochopiť, nech číta. Opis procesu uchvátenia moci sa v mnohom nelíši od ostatných dejinných prípadov. Nad ním sa týči cisárova trpezlivosť, ktorá ho doviedla až do kráľovského paláca.
Udržanie žezla je hlavným leitmotívom tejto knižky – podstatné je síce aj násilné potláčanie nespokojného etiópskeho ľudu, ale pre príbeh je dominantný vzťah medzi panovníkom a jeho dvorom. Lásku a manipuláciu delí iba tenká hranica a vrávoranie medzi oboma rovinami dodáva tomuto skutočnému príbehu silný psychologický nádych.
Kapuściński sa pritom v ničom nelíši od skvostných románopiscov, ktorí dokážu svoje postavy plasticky modelovať. Na chvíľu máme pred sebou obraz silného vládcu obklopeného najbližšími, ktorý pred nami sublimuje do bezmocného senilného starca. Aké puto držalo cisára s dvoranmi? Zdá sa, že to bola lojálnosť. Sillase vybudoval efektívny systém donášačov a žiadna informácia neunikla jeho pozornosti. Panovník, ktorý nevedel čítať ani písať, vo svojej hlave stvoril virtuálnu kartotéku celého dvora. Listoval v nej, presúval a prebudovával, akurát to neboli knihy a dokumenty, ale živé bytosti. Hierarchia bola vystavaná len a len na želaniach nedotknutej výsosti.
Autor uvádza čitateľa do sveta intríg, kde každé jeho podozrenie našlo adresáta – uši etiópskeho panovníka. Kto mal k nim prístup, zašepkal a čakal, čo sa bude diať. Čitateľom z bývalého východného bloku sa hneď vybaví sieť agentov domácich „bezpečnostných“ služieb a vynútené i dobrovoľné udania. Atmosféra strachu bola v niečom abnormálna. Etiópčania sa svojho panovníka báli, ale zároveň chceli byť ním milovaní. Z ich výpovedí cítiť pretrvávajúcu úctu, veď o jeho zvrhnutí mnohí vravia ako o nehanebnom komplote. Sálajúci rešpekt stojí len krôčik od toho, že si vládcovia začnú vytvárať o sebe božské povedomie.
Na túto božskú komédiu treba aj publikum – autor tejto knihy vraví, že až pokora poddaných vytvára silu trónu a dáva jej zmysel. Kapuściński si medzi jednotlivými výpoveďami utrieďuje myšlienky a znepokojivo sa zamýšľa nad tým, prečo ľudia odovzdávajú svoj osud do rúk iných. A kedy už povolí tá hranica? „Ľud sa totiž nikdy nebúri preto, že nesie ťažké bremeno, teda preto, že je vykorisťovaný, lebo nepozná život bez vykorisťovania, nevie, že vôbec existuje, a ako môže žiadať niečo, o čom nemá žiadnu predstavu? Ľud sa búri až vtedy, keď sa mu náhle niekto pokúsi prihodiť na plecia druhé vrece.“ A keď sa toto vrece roztrhne, rozsypané krivdy už nejdú zamiesť pod koberec. Vtedy prichádza revolúcia a zrada. Zažili to všetci vládcovia, od Cézara až po Stalina. Ich Brutus sa v tichosti ukrýval a vrazený nôž prichádzal od tých, od ktorých to najmenej čakali.
Poľský prozaik a publicista necháva túto paranoju pomaly vyplávať na povrch. Hromadí ju, až zostane opar, v ktorom sa čitateľ pomaly dusí a tieto pasáže patria k tým najzaujímavejším. Trochu sa síce môžeme strácať v záplave hodnostárov a vymieňaných ministrov, ale inak je napätie vystavané dokonale. Kniha Cisár sa obracia aj na nás. „Manuál moci“ sa vďaka kvalitnému prekladu Patrika Orieška dostáva k slovenským čitateľom a je len na nich, ako vezmú toto varovanie.
Daniel Hevier ml.
