Vyhľadávanie
Manželskú poéziu vydali tridsiatnici Ivona Pekárková a Vlado Šimek, skúsení borci z internetovej aj papierovej literárnej scény. Jednotlivé texty zbierky postupne zverejňovali na literárnom serveri pismak.cz, takže som tento básnicko-vzťahový duel sledoval v reálnom čase a neskôr som sa na zbierke podieľal ako jazykový redaktor.
Pri vzťahovej poézii by človek možno čakal niečo vznešené a romantické, ale v tomto prípade ide o tvrdú a sarkastickú realitu všedného dňa. Kulisy tejto poézie sú obyčajné: MHD, Lidl, víno, Facebook, televízor. Na tomto pozadí sa odohrávajú malé každodenné boje s malými prehrami a ešte menšími víťazstvami.
Texty sú čisté, priezračné vo svojej zdanlivej banálnosti, nie sú v nich žiadne slová navyše. Autori vedia vystavať text, meniť tón a pritom triafať klince po hlavičkách. Zväčša ide o obyčajné detaily a situácie, ktoré sebavedomo a rýchlo uzemňujú akékoľvek náznaky transcendencie či metafyziky. A práve to považujem za najväčšiu devízu textu: život lyrických subjektov sa neodohráva v nejakých vyšších sférach, ale medzi prácou, televízorom/počítačom a domácnosťou, ktorú tvorí časopriestor medzi obrazovkami, umývadlami a smetiakom.
Vlado a Ivona sa navzájom parodujú, karikujú, provokujú, ten odstup je sympatický. Vciťujú sa jeden do druhého, len aby si mohli navzájom naložiť – vtipne, elegantne a prostredníctvom dobrej poézie. Jednotlivé epizódy takto narúšajú vzťahové stereotypy práve tematizovaním týchto stereotypov.
Vlado Šimek je literárny a diskusný netvor, pripravený rozniesť každý prešľap, nezmysel, hlúposť – a celkovo ego – na kopytách. Nečudo, že tí, čo to od neho schytali za slabé básne a argumentačné fauly, tvrdili, že Ivone určite ublíži tak, ako ublížil aj im. Zdalo by sa, že zádrapčivosť a manželstvo nejde dokopy, a pritom tieto texty (a aj vzťah) svojským spôsobom poháňa práve táto zádrapčivosť. Vlado vie zaťať do živého a zlá žena Ivona mu nezostáva nič dlžná.
Na druhej strane, keď sa zlá žena Ivona vrhá pánovi pandovi okolo krku a „pán panda to už pozná“, pričom myslí na notifikácie na Facebooku, chtiac-nechtiac ide o generačnú výpoveď. Tento jav sa nazýva FOMO – fear of missing out – strach z toho, že nám niečo uniká. Podobne generačné je aj Vladovo zistenie, že najlepšia krčma „je vždy tá, ktorá je najbližšie“ – nie je to však len pohodlnosť tridsiatnika s rozpadávajúcim sa okruhom kamarátov, ale aj vyznanie lásky. Úžasné je aj to, že sa v zbierke „ľúbostnej“ poézie objavia normálne veci ako nedoplatky, gastráče alebo sprchovanie, ktoré väčšina slovenských veršotepcov opomína.
Dni manželov, redukované na večery po príchode z práce, sa odohrávajú za dramatických udalostí na trase medzi notebookom a televíziou, resp. vo svetle doširoka otvorenej chladničky. Keď Vlado premýšľa, tak nad večerou – v tejto polohe je však zachytený len vďaka zlej žene Ivone. Títo dvaja si nič nedarujú, ale pôsobí to aj ako terapia proti malichernosti a klasickým vzťahovým neduhom. Minimálne o nedostatku komunikácie nemôže byť ani reči.
Do ich „škrípajúceho“ spolužitia vstupuje „asociálny podnájomník“ (ešte single), za ktorého prachy chodia na dovolenku. V celej zbierke sú veci takto presne pomenované, hoci často ironicky, ba až kruto. Krásne to vidno v básni vety, ktore hovori pan panda vo vzťahu, ktorá je úplne banálna, ale vystihuje a zrejme pomerne verne zachytáva obsah každodenných rozhovorov. Zlá žena Ivona a pán panda sú takí presvedčiví, že sa im nedá neveriť.
Bez zbytočných príkras sú zobrazené domáce povinnosti a vzájomné očakávania (väčšinou tie nenaplnené). Kto vyperie? Kto povešia? Kto poskladá? Všetci poznáme takéto patové situácie. Vo viacerých prípadoch ich, našťastie a zároveň paradoxne, rieši asociálny podnájomník a ako katalyzátor uspokojuje všetky Vladove aj Ivonine potreby.
Banálne dni, banálne situácie, Ivona týra Vlada znepokojivou snobskou hudbou, chce, aby Vlado ustlal, vyniesol smeti, prepol program v telke. Vlado zas chce svoje istoty: Pribináčik, nevyvetranú sprchu, párky „a trochu pochopenia alebo aspoň menej poníženia“.
Vie sa poľutovať, ale občas je aj drsňák a spolieha sa, že za jeho lásku hovoria činy, napríklad výlet do vzdialenejšieho mäsiarstva. Miestami verše znejú stopercentne ironicky a zároveň stopercentne vážne. To je veľmi vzácne. Napríklad: „všetky // tie malé príbehy // ktorými dávaš najavo svoju lásku“... „k nohám // jej skladám // toaletný papier“.
A tak to vyznieva pri všetkých veľkých pravdách, ktoré sa tam občas mihnú, ale vždy ich uzemní napr. poletujúca saláma alebo: „život je // viac než len tlačenka z miletičky“. Namiesto gest a výbojov si Vlado radšej pospí, pozrie telku a peniaze ušetrí.
Rozdielne pohľady oboch autorov na rovnakú vec, manželstvo hrou a zrelá práca s textom robia knihu výnimočnou. Určite by v tomto pingpongu mali pokračovať, materiálu hádam bude dosť. Všetko to štylizované podpichovanie na pozadí všedných dní je autentická protiváha k tematizácii „úprimných“ pocitov či k „čistej“ poézii, keď básnici píšu, akoby sa ich tráviaca sústava končila jazykom.
Áno, básne môžu byť vážne aj zábavné zároveň, a keď čitateľom pomôžu v najťažších chvíľach života, to vôbec nie je málo.
