Vyhľadávanie
Bremeno veľkých slov
Magdaléna Cisárová: Marhuľový sad, Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenský spisovateľov 2007
„Bludný kruh hľadania zmyslu“ (s. 103) života, vzťahu, samoty, lásky? Veľkou prednosťou Cisárovej próz je dôverná znalosť kopaničiarskeho prostredia, do ktorého zasadila svoje príbehy, príbehy ľudí, ktorí, tak ako Verona, neboli ani živí, ani mŕtvi, v podstate ani zlí, ani dobrí, ani optimisti, ani pesimisti. Od života nečakali nič nie preto, že už od neho všetko dostali, ale akoby si ani neuvedomovali, či vôbec niekedy od neho niečo dostali, či ich neoklamal už na začiatku.
Neexistuje pre nich (ako príklad môže slúžiť Irena) stredná cesta, akoby si ju nielenže neuvedomovali, ale ani o nej netušili. Autorka svoje postavy mierne „zakliala“ do rubáša veľkých, silných slov, už nie skutkov, a tak sa texty nesú v premrštene dramatickej rovine, ktorá zväčša nedovolí príbehu sa rozvinúť, aj každá postava sa stáva akoby „vojakom“, poslušným otrokom schémy, ktorá je všade rovnaká, až sa čitateľovi zdá, že číta jednu poviedku.
Autorka čitateľom predkladá akoby zaručené pravdy, jej hrdinky sú akoby od začiatku predurčené byť obeťou, byť niekým iným, ako by samy chceli, sú len pokazenou hračkou v rukách osudu, od začiatku až do konca rovnaké, nemenné. Škoda, že s takou pozornosťou na detail, s akou autorka zachytáva všedné činnosti postáv, ich každodenné roboty, neoperuje aj na inej rovine, povedzme v citových vzťahoch. Menej býva viac, tak aj tu by sa žiadalo menej veľkých slov, menej „filozofovania“ na úkor deja, menej opisov hrdinkinho myslenia, cítenia – čitateľ má pocit, že texty by mohli byť pokojne vytlačené verzálkami, podľa veľkosti právd, aké sa v nich prezentujú.
A práve práca s detailom čitateľa zaujme už v prvom texte, poviedke Verona, no neskôr texty zahmlievajú výroky typu „Zvolila som si ťažký a spravodlivý boj. Boj z klietky svojho svedomia a duše s tribúnmi mocností a pretvárky,“ (s. 99). Akoby autorka podchvíľou zabúdala, že píše a predkladá prózu, a nie nejaký polotovar naplnený lacnými žurnalizmami.
Cisárovej prózy sa rozhodne neradia do sféry typického ženského písania, ako ho predstavuje stále sa zvyšujúci počet autoriek. Zdá sa, že má rozhodne na viac, než ukázala v týchto prózach, ak sa dokáže vyslobodiť zo zajatia veľkých slov i z toho, aby ju téma nevláčila textom, ale naopak, aby s ňou programovo a premyslene pracovala.
Viera Prokešová
