Vyhľadávanie
Bratislava, Ikar 2011
Preklad Filip Pacalaj
Ruský spisovateľ, publicista, rozhlasový a televízny moderátor Dmitry Glukhovsky (1979), ktorý pôsobil aj ako vojnový korešpondent v Izraeli a v Abcházsku a istý čas žil vo Francúzsku a Nemecku, tvrdí, že ho vždy fascinovali záhadné tunely moskovského metra. Nečudo, že tam umiestnil dej svojho debutu, sofistikovanej metafory – románu v štýle sci-fi Metro 2033 (recenzia bola v KR 13/2010). V Rusku vznikla podľa knihy počítačová hra a na európskom festivale EuroCon 2007 získal autor cenu za najlepší debut. To už bol známy aj ako autor trileru Súmrak, zbierky poviedok Noc, Príbehy o zvieratách a divadelnej hry. Roku 2009 sa k téme svojho debutu vrátil voľným pokračovaním, akýmsi paralelným príbehom s novými postavami Metro 2034.
Svojským spojovacím motívom oboch románov je postava záhadného Huntera – Lovca a priestor moskovského metra, kde sa jednotlivé stanice zmenili na drobné štáty, v ktorých prežívajú zvyšky ľudstva po globálnej nukleárnej katastrofe. Bojujú s ľudskými a zvieracími mutantami, ale aj medzi sebou navzájom, s neľútostnými podmienkami života v tme a nedostatku, s vlastným strachom a agresivitou a navyše so záhadnou smrteľnou chorobou.
Autor v prológu konštatuje:„Tento svet nemá budúcnosť. Nemá sny, plány a nádeje. Emócie vystriedali pudy, najmä pud sebazáchovy. Prežiť stoj čo stoj.“ Napriek všetkej krutosti a depresívnosti týchto slov sa však opäť nevzdáva filozofických pasáží a otázok o osudovosti nášho konania, zmysle ľudskej existencie a poslaní krásy a umenia v našom živote. Napríklad sedemnásťročná Saša si ako poklad odkladá obrázok z čajového vrecúška. Muzikant Leonid dokáže svojimi husľami strhnúť ľudí, ktorí už zabudli, čo je hudba. Starec Nikolaj Ivanovič, niekdajší železničiar a miestny kronikár, si zas uvedomuje silu myšlienok, spomienok a fantázie, takže sa stáva samozvaným Homérom, ktorý chce napísať nesmrteľný príbeh a hľadá jeho hrdinu. V epilógu dospeje k poznaniu, že „celý svet je utkaný z práce a myšlienok ľudí, presne tak, ako je každý poskladaný z nesčíselných dielov mozaiky, zdedených po tisíckach predkov“. A zároveň, že „človek sa nikdy nezmení, aj po zániku sveta ostane tým, čím bol odjakživa. Nebeský oheň, ktorý mu bol kedysi daný, blčí a nezhasína“.
Bezvýchodiskovosť, a predsa nádej. Možno na tretie pokračovanie.
