Vyhľadávanie
Život človeka sa deje v prítomnosti. Ako mu pribúdajú roky, súčasťou vnímania jeho existencie sa stáva aj minulosť. Jedným z paradoxov dnešnej doby je, že obľúbenou hračkou malých detí, ktoré skoro výlučne žijú prítomnosťou, sú dinosaury, príklad dávnej minulosti. Podľa americkej novinárky Elizabeth Kolbert sa takto vyhynutie stáva prvým vedeckým konceptom, s ktorým sa dnešné deti stretávajú. Uvádza to vo svojej knihe Šieste vymieranie, za ktorú dostala v roku 2015 Pulitzerovu cenu za literatúru faktu, a vďaka vydavateľstvu N-Press si ju môžu teraz v preklade Eriky Mazuchovej prečítať aj slovenskí čitatelia.
Hoci sú dnes figúrky dávno vyhynutých jašterov už hračkou pre deti, ešte pred dvesto rokmi ani dospelí netušili, že tu voľakedy žili tvorovia, ktorí nenávratne zmizli zo zemského povrchu. Až na konci 18. storočia francúzsky prírodovedec Georges Cuvier vyslovil názor, že pozostatky kostier neznámych zvierat, ktoré sa v posledných desaťročiach objavili, patria vyhynutým druhom. Ako dôvod ich zmiznutia uvádzal náhle zmeny prírodných podmienok, kataklizmy, ktoré pravidelne ničili planétu. Anglický geológ Charles Lyell s tým nesúhlasil a vo svojich prácach obhajoval názor, že všetky „sorty organizmov existovali vo všetkých érach a tie, ktoré, zdá sa, zmizli, sa môžu v správnych podmienkach znovu objaviť“. „Prítomnosť je kľúčom k minulosti.“
Pozorným čitateľom Lyellových kníh bol aj Charles Darwin a hoci patril medzi jeho obdivovateľov, svojou prácou o Pôvode druhov spochybnil Lyellovo presvedčenie o trvalej prítomnosti organizmov na zemi. „Teória prirodzeného výberu sa zakladá na viere, že každá nová variácia, a teda aj každý nový druh, sa vytvára a udržiava získaním istej výhody nad tými, proti ktorým stojí. Následne vymieranie menej zvýhodnených foriem je potom takmer nevyhnutné.“ Radikálnym aspektom jeho práce bolo, že človeka nijako neodlíšil od ostatných organizmov.
Podobným odvážnym zásahom do paleontológie bola štúdia o mimozemskom dôvode vymierania na konci kriedy Waltra a Luisa Alvarezovcov, ktorú uverejnili v roku 1980. Ide o dnes všeobecne známy asteroid z Mexického zálivu, no v čase, keď Alvarezovci s tou hypotézou prišli, profesionálni paleontológovia ju znevažovali a niektorí ju neváhali nazvať „somarinou“. Po všetkých peripetiách výskumu a neistote, pokiaľ ide o výsledky, Walter Alvarez neskôr svoje skúsenosti zhrnul do vety: „Vo vede je niekedy lepšie mať šťastie ako rozum.“
Šťastím pre vedu (ale predovšetkým pre nás) by bolo, keby sme jej výsledky nielen brali na vedomie, ale vedeli sa podľa nich aj riadiť. Od paleontológov vieme, že priveľká koncentrácia oxidu uhličitého v atmosfére už mohla byť príčinou jedného vymierania. Ak sa nebudeme vedieť poučiť z minulosti, nezvládneme ani prítomnosť.
Kolbertovej kniha nie je o dejinách paleontológie alebo biológie, sú to reportáže o jej výpravách za výskumníkmi, ktorí sa venujú ochrane ohrozených druhov živočíchov, ako je zlatá žaba v Južnej Amerike či netopiere v Spojených štátoch, alebo skúmaniu prírodných podmienok, ktoré sa menia pričinením človeka, ako sú dažďové pralesy alebo Veľká koralová bariéra.
Navštívila aj lesného ekológa Milesa Silmana, ktorý skúma život stromov v Peru, a ten jej povedal: „Ak evolúcia pracuje tak ako zvyčajne, nuž tak scenár vyhynutia – nevoláme to vyhynutie, ale hovoríme o tom ako o ,vyčerpaní bioty´, aký krásny eufemizmus – začína vyzerať ako apokalypsa.“
Elizabeth Kolbert: Šieste vymieranie
Preklad: Erika Mazuchová
Bratislava: N Press, 2022
