Vyhľadávanie
Miro Bielik
Skutočnosť. Benátsky diptych I.
Martin, Vydavateľstvo Matice slovenskej 2007
O románopiscovi Mirovi Bielikovi sme dosiaľ nepočuli. Počuli sme len o Miroslavovi Bielikovi (1949), autorovi dvoch básnických zbierok a jednej knihy o Kľačianskej doline, o bibliografovi, publicistovi, organizátorovi knihovníckeho života a matičnom činovníkovi. Ide však o toho istého Bielika, ktorý takmer celý dospelý život skromne prelopotil v Martine, a nie je ani žilinským brankárom, ani akademickým výskumníkom, ani bratislavským podnikateľom, hoci románový neistý čas a isté miesto by mohli zvádzať aj k takejto neistote. Miro Bielik je ten, čo svojím zrelým románopiseckým výkonom a suverénnymi textami na rozlohe vyše tristo strán prekvapí nejedného znalca slovenskej prózy a vytrie zrak mnohým klasicizujúcim i (post)modernizujúcim slovenským autorom, ktorí už čosi vedia o mukách pri hľadaní akurátneho modelu na vyjadrenie entropizujúceho sa človeka a jeho situácie.
Iste nebude ďaleko od pravdy, že Bielik má ambíciu zatriasť slovenskou literárnou realitou románom, prinajmenšom generačným, intelektuálnym a vypovedajúcim prinajmenšom o zvelebovanom i zatracovanom 20. storočí, ktoré sa tak rado chválilo racionalitou, ale pritom vynieslo umenie na najvyšší možný piedestál, aby ho napokon zdegradovalo na nástroj najneracionálnejších civilizačných megaprocesov. (Veď o čomže inom by už mal byť román, ak nie o tomto, všakáno?) Prozaického debutanta v jeho ambicióznom sebaprojektovaní nezastavili ani neriešiteľné paradoxy obsiahnuté už v tomto konštatovaní, ba ani výstrahy predchodcov, ktorí už vraj všetko, čo sa dalo spísať, spísali, a takým kapacitám ako napr. R. Sloboda, D. Mitana alebo S. Rakús zostalo len zmierenie s tým, že román už jednoducho nie je možný. Darmo sa tento smutný osud spája s absurdným hermetizmom minulého režimu, keď úchvatná spravodlivosť románu sa dnes neroztvára ako z ruže puk ani tam, kde režimizmus neexistoval, ani tam, kde už dosť dávno definitívne exitoval.
Predovšetkým: na celej rozlohe Bielikovho textu počuť potmehúdske pochechtávanie. Potmehúdske pochechtávanie, nie smiech, nie veselosť za každú cenu, nie necudné výzvy k zábave, nie bezradné ironizovanie, nie cynické vysmievanie ľudskej biedy. Toho je v našej súčasnej próze toľko, že to pôsobí ako masový štýl založený na povinných cvikoch postmoderny. Potmehúdske pochechtávanie počuť, keď si Bielik poctivo, pri všetkej vážnosti a na celej rozlohe problému chce zodpovedať na otázku bytostnú pre román: kto rozpráva román? Prakticky i teoreticky, ale najmä s jemnou bravúrou predvedie možné podoby rozprávača od hlasného po tichého, od vševedúceho po ironizujúceho, dokonca podľa zmyslu rozprávania pomenuje postavy (najmenej štvorjediný Iľja Píš zvaný Eliáš, Sláv, horár i audítor Faber, dvojníci), ale nad všetkým počuteľné tajuplné potmehúdske pochechtávanie je podľa všetkého hlavným príznakom rukopisu tmeliacim onen nonšalantne tečúci prúd vedomia (joyceovský stream of consciousness), v ktorom môže vedľa seba koexistovať skutočné s neskutočným, minulé s prítomným, autorský výmysel s časom overenými pravdami iných autorov, pravda za zrkadlom i pred ním, skutočnosť virtuálna i faktická. Takže opravdivá intertextualita s decentným pochechtávaním. Intertextualita (citáty, odkazy, rozprávanie o literatúre a jej hrdinoch) je vzdelanie, pochechtávanie by mohlo byť novým fenoménom Bielik, ktorý chce dokázať, že román je nielen možný, ale priam sebazáchovne nevyhnutný.
Ďalej: v Bielikovom opuse je toľko strategicky vybudovaných tajomstiev, že priam tvoria protiváhu tomu, o čom román naozaj je (skutočnosť, na obálke dokonca www.skutocnost.com). Aspoň v tejto prvej knihe (dúfajme, že druhý diel bude pokračovať v ich chechtavom rozkrývaní) nič nie je dokončené, hoci všetko, čo sa dalo povedať, je povedané, a to veľmi presne a s noblesou, hoci sú deje i situácie vyfutrované nevnucujúcim sa napätím s výrazne intelektuálnymi parametrami.
Bielikov zvláštny román je naozaj o generácii a dvadsiatom storočí. Naozaj som ešte nečítal plnokrvnejšiu a uveriteľnejšiu výpoveď o generácii, ktorá má o sebe vedomie, že je nevypovedateľná, a o storočí, ktoré sa preklopilo do nového tisícročia, a ani si poriadne neuvedomilo, že zavŕšilo civilizačnú etapu, po ktorej všetko bude inak.
Alexander Halvoník
