Vyhľadávanie
Prešli sme na trhové hospodárstvo a jeho zákony určujú aj to, čo čítame. Kým bola „západná“ literatúra pre nás menej dostupná, vydavateľstvá cítili potrebu informovať nás o nej tak, že prekladali čo najviac autorov, nie kníh jedného autora. Logika trhu uprednostňuje to, čo sa dobre predáva. Ak si autor získa záujem čitateľov, dočká sa viacerých prekladov svojich kníh. Potvrdzuje to aj prípad americkej autorky Elisabeth Strout. Vlani vyšli v slovenčine už tri jej knihy (dve v opakovanom vydaní) a koncom roka k nim pribudla ďalšia. Tá tretia kniha, ktorá vyšla v roku 2022 po prvý raz, má názov Volám sa Lucy Bartonová a môžeme si ju prečítať vďaka vydavateľstvu Inaque. Autorka si vybrala pre svoje prózy hybridnú formu – aby sme použili dnes také frekventované slovo. Kritika ich označuje za poviedkové romány, lebo majú podobu a rozsah románu, ale tvoria ich príbehy viacerých postáv, ktoré by sa mohli objaviť aj ako samostatné poviedky.
V prípade Lucy Bartonovej tento dojem tlmí skutočnosť, že autorka si za rozprávača vybrala spisovateľku, ktorá hovorí v prvej osobe, čo vyvoláva zdanie autobiografickej výpovede. Pôdorys románu je veľmi jednoduchý: spisovateľka si po rokoch spomína na svoj nečakane dlhý pobyt v nemocnici, kam ju prišla navštíviť matka, a jej prítomnosť vracia spisovateľku do rokov mladosti v chudobnej rodine na americkom vidieku. „Boli sme čudáci, celá naša rodina, dokonca aj v maličkom vidieckom mestečku Amgash v Illionois, kde stáli aj iné domy na spadnutie, s olúpaným náterom, bez okeníc a záhrad, bez štipky krásy, na ktorej by mohlo oko spočinúť.“ Dialóg s matkou rozprávačke umožňuje kombinovať vlastné spomienky s pohľadom rodiča, s pohľadom rodiny, tých druhých, s ktorými žijeme. Potom zistíme, že do nich nevidíme, iba si to namýšľame. „Takto sa zrejme väčšina z nás prediera životom, napoly vieme a napoly nie, vyjavujú sa nám spomienky, ktoré jednoducho nemôžu byť pravdivé. Ale keď vidím druhých, ako sebaisto kráčajú po chodníku, akoby ich nemátali žiadne hrôzy, uvedomím si, že netuším, ako to tí druhí prežívajú. Toľko vecí v živote sú očividne špekulácie.“
Zásadu, že sa treba držať vecí, ktoré sa osvedčili, nerešpektujú len vydavatelia, ale aj autori. Keď Elizabeth Strout získala za svoj „poviedkový román“ Olive Kitteridgeová Pulitzerovu cenu a mala úspech aj u čitateľov, napísala voľné pokračovanie Znova Olive. Rovnaký záujem vzbudila aj kniha Volám sa Lucy Bartonová, a tak nasledovali jej pokračovania Všetko je možné; Ach, William; Lucy pri mori. A vďaka jej slovenskému vydavateľovi si ich môžeme alebo budeme môcť prečítať aj my.
Elizabeth Strout priznáva: „Ako spisovateľku ma nezaujíma ,dobré´ či ,zlé´ , ale nepreniknuteľnosť ľudskej skúsenosti, trvalá nedokonalosť našich životov.“ O sile a pôsobivosti svojej výpovede presvedčila aj recenzentov, podľa ktorých sa „môžeme stotožniť s komplikovanými a nie veľmi sympatickými postavami, pričom pôžitok z čítania prichádza z pochopenia, že dokážeme žiť, len keď sa úprimne zaujímame o ľudí, hoci ich nemôžeme vystáť“.
Elizabeth Strout: Volám sa Lucy Bartonová
Preklad: Lucia Halová
Bratislava: Inaque, 2022
