Vyhľadávanie
„Pamäť vôbec nie je neomylná. Pre toho, kto nie je schopný emocionálne a duchovne prepodstatniť, vnútorne si osvojiť ulice, námestia, budovy, medzi ktorými plynú jeho dni, pre toho mesto (nech by to bolo ktorékoľvek mesto) zostane len hromadou tehál, kameňa a asfaltu.“
Lajos Grendel
V knihe Moje mesto (F. R. & G. 2014) sa prezentuje dvadsať autorov (spisovateľov, novinárov, historikov, etnografov, literárnych vedcov, scenáristov) rôznymi žánrami (beletristickými, publicistickými, rozhovormi, esejami). Píšu o mestách, v ktorých sa narodili alebo v nich dlho žili. Editori Eugen Gindl a Ján Púček jednotlivých autorov v závere publikácie predstavili, aj keď nie celkom systémovo.
V dvadsiatich štyroch textoch knihy ide o viaceré spoločné témy a motívy. Ústrednou témou je história konkrétneho mesta, ktorú neobišiel fakticky nikto. S tým súvisia reálie a osobnosti, socio logické zloženie obyvateľstva vo viacerých historických obdobiach, častá kontrastnosť minulosti s nedávnym či súčasným obdobím, a najmä volanie po občianskej a meštianskej spoločnosti a kultúre, ktorá takmer vymrela. Tak je to v úvodnom výbornom rozhovore spisovateľa Eugena Gindla s etnografkou Soňou Kovačevičovou o Liptovskom Mikuláši, či v samostatnom príspevku Kovačevičovej o Šahách, v ktorých „existuje noblesa odpúšťania, náboženská, národná a spoločenská tolerancia“. Etnologička Katarína Popelková v súvislosti s Pezinkom píše o osvedčených zásadách spolužitia Nemcov, Slovákov, Maďarov a Čechov; od Petra Laučíka sa dozvieme, že v Spišskej Belej sa komunikovalo 3 – 4 stredoeurópskymi jazykmi; Pavel Hrúz povedal o Banskej Bystrici, že „trojrečové mesto sa postupne stáva jednojazyčným“. Tradície chýbajú etnografovi a folkloristovi Martinovi Meššovi v meste Bardejov. Literárny vedec René Bílik, ktorý píše o Skalici, vážne veci poňal s jemným humorom. Občiansku spoločnosť a tradície porovnávajú na dvoch mestách – Kežmarku a Levoči – publicista Peter Laučík a historička Nora Baráthová a na Laučíkove otázky o Levoči odpovedá aj etnograf Ján Olejník. S významným historikom Jozefom Šimončičom sa o Trnave rozpráva publicista Ladislav Szalay. Folklór neobišiel básnik Vladimír Janček, ktorý sa o Brezovej pod Bradlom vyjadril, že „mesto samo totiž zostalo – kamsi zmizli ľudia“. Kultúra sa menila pod vplyvom dejín aj v Štúrove. O ňom formou zaujímavej kompozície píše scenárista a režisér Peter Kerekes, keď použil motív mosta Márie Valérie oddeľujúci i spájajúci dve strany i dva národy.
Prostredníctvom umeleckej reportáže priblížil mesto Martin z čias svojho detstva Július Vanovič, konfrontujúc ho s dnešným, keď má mnoho negatívnych znakov („...a viem, že stojím tvárou v tvár tomu, čo sa vrátiť ani napraviť nedá.“). Právom sa v texte ozýva nostalgia i kritika (čo napr. „urobilo“ mesto so Zorou Jesenskou), keď Vanovič hovorí: „Lebo nevzdelanosť a barbarstvo sa voči kultúre správajú cieľavedome. A čítať preklady Zory Jesenskej znamenalo čítať nové a vynikajúce pôvodné beletristické diela.“ Martinu, ktorého dejiny sú z veľkej časti aj dejinami Slovenska, sa s podobnou nostalgiou venuje i architekt Igor Thurzo. S istou clivotou, no bez sentimentálnosti vytvoril svoj retrospektívny pohľad na rodnú Bratislavu Pavel Vilikovský; miestami prechádza i do kritiky, a to všetko obohatil svojou typickou jemnou iróniou: „Panelák nikdy nebude mať príbeh. Nech budú ľudia žiť v paneláku akokoľvek dlho, nevtisnú mu svoju pečať; on vtisne svoju pečať im.“ O meste diskrétnom a znášanlivom, o košickom priestore, ktorý je priam výnimočný, zvláštny protikladom nížinného juhu a členitého severu na území mesta, píše Stanislav Rakús. „Toto mesto je kráter, v ktorom zmizla história. Ale čo ma na Nových Zámkoch, popri skutočne originálnej a magickej absencii historických objektov, fascinuje najväčšmi, je azda prirodzený multikultúrny, multietnický, multinacionálny charakter obyvateľov mesta,“ píše Peter Macsovszky. Kým on vychádza zväčša z historiek predkov, Pavel Hrúz svoje rozprávanie o Banskej Bystrici prelína miestnymi anekdotami a ľudovými „povedačkami“. Lajos Grendel pri svojich Leviciach zvolil nápaditý obraz historického vývinu mesta, ohraničený zhruba autorovým životom. Použil motív, ktorý z jeho esejistického rozprávania robí novelu. „V malých mestečkách sa všetko pamätá. K tomu si predstavte, že malé mestečká prežili v tomto storočí šesť štátov!“ takto začína svoje spomínanie, svoje pamäti o Liptovskom Mikuláši básnik Ivan Laučík. Ide o dômyselné, veľmi pôsobivé rozprávanie, láskavé i ironizujúce súčasne. Prostredníctvom osobných „dejín“ a minipríbehov stvárňuje dejiny mesta, hovorí o „prvom zážitku reálnej absurdity“. Jeden z prítomných prozaikov vo svojej eseji podotýka, že „portrét mesta sa nedá utvoriť bez spoluúčasti osobných limitov, daností a záujmov pozorovateľa“. A toto vo svojich textoch potvrdzujú takmer všetci autori publikácie.
V knihe je veľa smutného, veselého i zaujímavého, napr. v príspevku novinára Mira Kollára sa dočítame o vzácnom platanovom háji v Hlohovci i o najslávnejšej atrakcii židovského cintorína v tomto meste, v inom zasa o tom, že mesto Kežmarok absolvovalo dve kuriózne vojny – vyše 100-ročnú s Levočou a 250-ročnú s vlastným hradom.
Všetky texty knihy (okrem Šikulovho a Kadlečíkovho) boli publikované v časopise OS (1997 – 1999). Príspevok Vincenta Šikulu o Modre vznikol v roku 1978, čo je cítiť sčasti v jeho obsahu a forme publicistickej kritiky, ale šikulovský tón je zachovaný. Ivan Kadlečík akoby chcel potvrdiť, že písať sa dá len autobiograficky, prechádza všetkými mestami svojho života („Takmer ani neviem, či moje rodné mesto jestvuje...“) a končí v rozprávaní (a nedávno i fakticky) v Pukanci: „Až ma z toho všetkého bolí hlava. Bolia ma aj nohy, unavený pravdepodobne už odtiaľto ďalej do iného mesta či miesta nepôjdem. A zostanem tu na veky vekov. Amen.“
