Vyhľadávanie
Už pred rokmi, keď Agda Bavi Pain (spisovateľ, scenárista, výtvarník a i.) vstupoval do literatúry zbierkou básní Kosť & koža, som si nebol istý, kedy sa to vlastne narodil: v 1966, 1969? Kdesi som našiel už aj 1979. Potom som si nebol istý menom, navyše sa priznáva k ďalším pseudonymom... No a napokon, ten okrídlený prídomok, s akým sa zvykne Pain vyskytovať: slovenský autor tureckého pôvodu! Tureckého pôvodu, vraj ako pozostatku osmanskej invázie v 17. storočí! Takýchto Turkov je medzi nami zaiste viac a nevešajú to okázalo každému na nos, no pointa týchto úvodných riadkov spočíva v tom, že mystifikácia naplno pokračuje aj po rokoch a po ďalších dielach a úspechoch: medzi nami, v aktuálnej knihe More. Love. Čajky (KK Bagala 2014) je Pain uvedený ako turecký spisovateľ slovenského pôvodu. Inými slovami to znamená, že identitu človeka za označením Pain oficiálne nepoznáme, poznáme len jeho rôzne manifestácie a sám Pain tak vyznieva ako pseudoreálny koncept – výtvor. Pritom ale Agdu Baviho Paina (tú osobu) normálne stretnete napríklad na čítačke, čo vás ešte viac zneistí a čo je v zásade odlišné od iných literárnych mystifikácií, ktoré slúžia práve na dosiahnutie anonymity (Matkin a pod.). Aký to má účel? Črtala by sa aj možnosť uveriť, čím by ale celá hra pôsobila zbytočne, lebo také vývrtky okolo základných biografických údajov sú naozaj cez. Akceptovateľná odpoveď tým pádom zostáva jediná: interpretovať mystifikáciu nielen personálne, ale aj esteticky v súlade s literárnymi textami. Tak nám neistota vyplývajúca z mystifikácie môže pomôcť odhaľovať, ak už nie identitu Paina, tak aspoň texty: skúsme teda použiť neistotu ako vodiaci ideový prvok pri čítaní i samých textov. Argument nachádzame už v dešifrovaní názvu novej zbierky poviedok More. Love. Čajky. Pri obrazoch mora, lásky a čajok treba totiž zneistieť a neprijať ich, skôr treba rátať s Painovou náchylnosťou k rómčine, maďarčine, slangu a slovným hračkám, potom sa pôvodne asociačná idylka otvoreného plenéru obráti k úplne opačnému, problémovému pólu: jáj, dig more, no! Deväť poviedok knihy je pozvánkou na objavovanie neistôt v istotách, na vnímanie tragických obratov k dezilúzii. Napríklad prvá poviedka Ranný vtáčik sa začína: „Po nábreží uteká starší muž v šuštiakovej súprave.“ Je to pán Plnka a športuje, je dôležitý, bohatý a strážia ho dve gorily – jeho istoty. Hádajte, ako sa to s ním skončí? Okrem tejto skôr poviedkovej črty ako poviedky evokujúcej 90. roky sa k podobnému rámcu akýchsi historiek z podsvetia vracia aj v črte Pravé poludnie a Nočná hladina. Pravé poludnie má divoký vizuál sídliskového zápasu sponzorovaného dvoma mafiánmi: Kalmanom a Mirgom, z ktorých si každý nominoval svojho zápasníka (Čileho a Džudyho) do stávky plnej peňazí. Kto zvíťazí? Nie, podstatné je, kto prehrá, lebo môže to byť aj víťaz... Je totiž zo svojich istôt vovedený do komicky neistej situácie, rovnako ako Mirga v Nočnej hladine – áno, znovu Mirga a znovu sa tu tiež vyskytne Džudy. Oba tieto texty tvoria cez postavy, témy a zápletky diptych, netuším však, prečo to nemohlo byť priznané v ich radení, lebo v knižke sú od seba. No a prvá poviedka Ranný vtáčik zas cez postavu Plnku súvisí s poslednou poviedkou Ono. V nej vystupuje starý Plnka ako komunistický papaláš vystavený exponovaným novembrovým udalostiam roku 1989. Poviedka sa odvíja paralelne a starému, pupkatému Plnkovi, jeho existenčne vypätým chvíľam obratu k novým istotám sekunduje malý Plnka – ten sa so spolužiakmi ožerie a užije si manifestáciu. Napriek jednoduchému zobrazeniu konania postáv sa k čitateľovi v dôsledkoch dostáva hlboká psychologická sonda. Agda Bavi Pain píše dynamicky a skratkovito. Vo svojej tvorivej metóde veľmi blízkej naturalizmu zaostruje pozornosť na telesnosť, živočíšnosť, pudovosť, surovosť, aby dovidel pod sociálne a osobné mimikry, kde je človek holý v celej svojej úprimnej hanbe, presne tak, ako sa to stane (rôznym spôsobom) obom Plnkovcom; a presne v tom je osobitý analyticko-poznávací aspekt jeho próz.
Nie všetky poviedky sú časovo jasne vymedzené, ale pod tlakom tých spresnených som mal tendenciu čítať aj ostatné ako návrat k časom zašlým. A nevzpierali sa. Či už zjavne, alebo v náznaku zakotvujú v spomenutom období (komunizmus a 90. roky) – predstavujú retro pohľad, nezáväznú rekapituláciu. Najviac a najintenzívnejšie rozsahom najväčší text s príznačným názvom Dieťa času. Dospievajúci hlavní hrdinovia – gymnazista a predovšetkým svojrázny učňovkár, zakrpatený extrovertný výtržník Ďoďi, predstavujú esenciu mládeže, vzťahov i atmosféry komunizmu. Depresívny príbeh sa podaril: popri dejovosti kulminuje násilie i citovosť, veď hlavný hrdina nielen kvôli Ďoďimu, skôr vďaka ignorantskej matke, stráca väzby na normálnu spoločnosť. Citovosť v závere vybičovaná až do sentimentu sa ponad postavy pretavila do vyjadrenia stavu bezvýchodiskovosti, sociálno-politickej klaustrofóbie a neslobody. Ktovie, ako by text nasvietila freudovská interpretácia? S Ďoďim sa potom stretneme ešte v poviedke Lukulské chody, kde sme svedkami zabíjačky prasaťa na treťom poschodí. Bizarná reportážna sonda by bola vcelku plytká, no záver toto isté očakávanie zasa raz zneistí. Poviedka Disko disko disko zachytáva vtipne brutálnu pioniersku diskotéku nevydarene zorganizovanú diskdžokejom Serjožom, ktorý si tiež bol veľmi istý. Z pohľadu neistoty ako estetického prvku, ktorý stavia Pain pred čitateľa, vyznieva poviedka Make-up priam transparentne. Istota, ktorú by sme predpokladali v rodine Kenedyho s manželkou a synom, je zneistená tým, čo robí a skrýva pod mejkapom normálnosti. Posledná v mojom čítaní je moralitka Nové love – kde sa zháňanie nových love stáva slepým behom za istotou, ktorá však všetko ničí!
Umelecký pohľad Agdu Baviho Paina vychádza z undergroundu, preto stvárňuje ľudí a príbehy inak a z iného sveta, aký bežne poznáme či chceme vidieť. Lebo zväčša, azda naivne, chceme vidieť to more a lásku a tie čajky, na čo nás mierne falošne zvádza aj ilustrácia básnika a výtvarníka Roberta Bielika na obálke knihy, no Pain tieto masky sníma a štýlovo presvedčivo servíruje podsvetie, grázlov, Rómov, chudobu, bitky – teda naše druhé, nepriznané spoločenské ja. To existovalo v retro časoch a nemyslím, že by z jeho tragikomiky ubudlo i dnes.
