Vyhľadávanie
Poviedka 2005.
L. C. A. PUBLISHERS GROUP 2005
V deviatom zborníku najlepších poviedok sa vedľa seba ocitlo jedenásť víťazných prác, tak rôznorodých a osobitých, ako si len jeden zborník môže priať. Možno len uvítať, že tento rok si porota nepotrpela na jednoliatosť a stavila nielen na príbeh, ale aj silu literárneho a sugestívnosť jazykového stvárnenia.
Ján Mičuch v Štyroch očných obdobiach rozohráva „filmovú“ epizódu - príbeh trojice kamarátov (Amálka, Kajo, Ťuti) počas nakrúcania experimentálneho filmu. Na akciu si vybrali „dobré miesto“, kde „trať vchádza do tunela v neprehľadnom oblúku, koľaje sú prístupné z neďalekej cesty a ľudia tu páchajú samovraždy.“ Príbehom sa prelínajú perspektívy a príbehy trojice, rušňovodiča a samovraha Borisa. Ich cesty sa pretnú na trati, keď nastupuje odosobnené oko kamery a mení odohrávajúcu sa tragédiu na groteskný výjav na jednej a filmovú performance na druhej strane.
Filmovú optiku pripomína aj poviedka Agda Bavi Paina Čistý koniec, ktorá sa napriek vskutku pozoruhodnému jazyku postáv odohráva (podľa slov autora) v prostredí Bratislavy. Dvojica Čile a Renky sa dostáva do „vybranej“ spoločnosti, kde namiesto očakávaného „porozprávať iba, zabaviť sa“ sa udalosti vyvinú neočakávane. Stretnutie na bizarnom večierku môže znamenať aj fatálny omyl. Dvojica si až neskoro všimne, že ostatní z partie, ktorí majú na svedomí svojský večierok, sú „divní, takí iní“, ale toto odhalenie im už nepomôže zvrátiť sled udalostí. Z dvojice návštevníkov, inak hostiteľmi označovaných ako „sympatickí mladí ľudia“, sa stávajú nechcení spoluúčastníci strhujúcich, no nie celkom bezpečných hier. Poviedka napriek drsným výrazovým prostriedkom disponuje (v postavách Renky, Čile) dávkou empatie a jemných emócií obyčajného ľudského príbehu, čím vyvoláva sympatie k dvojici hrdinov-obetí a udržiava príbeh v hraniciach uveriteľného.
Víťazné trofeje (prvú, druhú cenu) aj štyri prémie si odniesli ženy-autorky, aj tu však platí záruka osobitosti príbehu, rozprávania i podania.
Prozaička Svetlana Žuchová, debutovala zbierkou próz Dulce de leche (Drewo a srd, 2004), sa v zborníku predstavuje poviedkou Celkom obyčajný prípad. Je to akási osobná spoveď uvravenej pani Malej, ktorá v asymetrickom dialógu chrlí prúd myšlienok a zneužíva ochotného poslucháča (aj čitateľa). Nástojčivo sa vyrozpráva, a tým aj vyrovnáva s menšími i väčšími problémami. V pestrej mozaike tém, pútajúcich jej pozornosť, sa tak vedľa seba ocitá veľké množstvo životných situácií a detailov zo súkromného, pracovného, rodinného života. Témy zároveň odzrkadľujú širokú škálu pocitov a reakcií pani Malej (od náznakov hysterizmu a paranoje cez hnev, zúfalstvo atď.). Poviedka je ukážkou hutnosti a koncentrovanosti literárneho textu, ktorý maximálne využíva plochu rozprávania namiesto „stavania“ deja.
Víťazná práca 23-ročnej študentky VŠMU Zusky Kepplovej Baladička o víkende príťažlivo maľuje svet subkultúry návštevníkov tanečných party. Pomáha jej v tom aj pestré variovanie jazyka (silný sklon k hovorovosti, využitie slangu, zachytenie individuálnych rečových zvláštností postavy-rozprávača), ktoré plasticky dokresľuje osobité postavy aj prostredie poviedky. Pútavosť čítania docielila spádovitým dejom a bezprostredným, veľmi osobným rozprávaním jedného zo zúčastnených. Víkendový svet plný hudby a zábavy sa nám ukazuje až po úvodnom odhalení jedného nešťastia. Kepplová vytvorila príbeh s veľkým zmyslom pre kompozíciu, čo ju zrejme vynieslo aj na prvé miesto.
Predsedom poroty spomínaná „príchylnosť k príbehu“ znamenala v prípade poviedok nielen spoľahnutie sa na sugestívnosť a silu príbehu. Autori si dali záležať aj na originalite stvárnenia príbehu – tak sa medzi ocenené poviedky vpašovali aj sci-fi prvky: v poviedke Borisa Lilova ako fantázie hrdinu, v próze dvojice ukrývajúcej sa pod pseudonymami Adamov&Novák, ako využitie postupov sci-fi literatúry. Niektoré z ocenených poviedok sa zamerali na vystihnutie situácie, akési „vystrihnutie obrázku zo života“ (Ferenczová, Krajčovičová), iné sa pokúšali popasovať s príbehom po svojom, so silným osobným posunom (Rozenbergová, Rosová). V duchu zamerania sa na pointu sa najviac tradičnému chápaniu poviedky priblížil Ján Urban.
Zuzana Ferusová
