K (nonkonformným) zbierkam hier Lútkohry a Blaho Uhlár a Disk.

Roky 2018 a 2019 priniesli knižné súbory divadelných hier výrazne späté s dvoma ikonickými divadelnými zoskupeniami, Dezorzovým lútkovým divadlom a ochotníckym súborom Kopánka – Trnava, známym aj pod názvom Disk. V oboch prípadoch možno hovoriť o vyhranených umeleckých poetikách, ktoré dlhodobo formujú výrazné osobnosti slovenskej divadelnej réžie Blahoslav UhlárGejza Dezorz.

K posledným publikovaným dielam v edícii Dráma vydavateľstva Drewo a srd / OZ Vlna patrí zbierka ôsmych bábkových hier pre Dezorzovo lútkové divadlo (DLD) pod názvom Lútkohry (2018). Uvedené divadlo možno považovať v kontexte súčasného bábkového za výnimočné. Má špecifický umelecký rukopis, ktorý vytvára najmä principál divadla a zároveň režisér a autor Gejza Dezorz.

            Autormi ôsmych dramatických textov, zastúpených v zbierke Lútkohry, sú Gejza Dezorz a dramaturg divadla Agda Bavi Pain. Hru s názvom Perun, Hrom bezbožných abo POGROM SLÁVIA dramaturg uvádza pod svojím ďalším pseudonymom Aladár Hrča. V hrách, ako aj inscenáciách DLD, sú prítomné príznakové črty popkultúry – absurdita, drzosť, obscénnosť, brutalita, paródia, intertextualita, irónia, nonkonformnosť, narábanie s gýčom a popkultúrnymi ikonami a pod. Príslušníci DLD sa zameriavajú na témy, ktoré explicitne čerpajú z mainstreamu, no vedome pracujú aj s klasickou dramatickou spisbou. Uvedenú skutočnosť nachádzame v hre Desperanduľa, strašlivá dcára či spravodlivá zpláta pýchy i márnivej nádharnosti (2006). Dezorz si v nej zobral za základ hru autora Huberta Krejčího Krásná Desperanda strašná dcera neboli Spravedlivá odplata pejše a marné nádhernosti s podtitulom Hra pro divadlo masek podle starého loutkářského textu. Je autorom prekladu i zásadnej úpravy Krejčího textu. Pri adaptácii zaujme jeho umelo vytvorený jazyk, prítomný aj v ostatných hrách divadla, ktorý možno považovať za alúziu na tzv. pimprláčtinu, nespisovný jazyk kočovných bábkarov. Dezorzov umelo vytvorený jazyk sa vyznačuje neprirodzeným slovosledom a pripodobňovaním slov.

Tento umelo vytvorený jazyk patrí k estetickým špecifikám DLD. Postavu Desperandule, hrôzostrašnej princeznej a vrahyne svojich rodičov a nápadníkov, ktorá sa prostredníctvom posla z „piakla“ upíše trom diablom, je možné interpretovať ako hororovú ikonu popkultúry druhej polovice 20. storočia. Ďalšou príznačnou črtou, s ktorou sa stretávame v hrách DLD, je systematické oživovanie tradičnej postavy Gašparka. V Desperanduli vystupuje Gašparko ako sluha a komentátor deja, v Gašparkových šibalstvách ako erotoman, v Love story – tragédia z Extasu zosobňuje umelú inteligenciu robota GáPéRKA a pod.

Dve z uvedených hier – Gašparkove šibalstvá alebo erotic dobrodružstvá Bob de Nira Love story – tragédia z Extasu – výrazne narábajú s prvkami sexuality. Hlavnou líniou hry Gašparkove šibalstvá (...)  je faustovský motív. Ďalším inšpiračným zdrojom je Gašparko ako hlavná postava bastonády, žánru jarmočného ľudového divadla. Dezorz Gašparkove vlastnosti a erotické túžby v hre hyperbolizuje, prostredníctvom čoho vzniká komediálne ladený príbeh o Gašparkovi Bob de Nirovi a jeho sexuálnych dobrodružstvách, sprevádzaných rôznymi peripetiami. Analogické tendencie nachádzame v ďalšej uvedenej hre Love story – tragédia z Extasu, zachytávajúcej príbeh posledných dní Bunny M a Kláta Killera, najslávnejšieho zločineckého páru milencov v celom vesmíre. Je zrejmé, že ich postavy sú alúziou na dvojicu Bonnie Parkerovú a Clydea Borrowa, ktorí lúpili v bankách počas veľkej hospodárskej krízy na začiatku tridsiatych rokov 20. storočia. Ich príbeh postupne prenikol do komiksového žánru, piesní, muzikálov i filmových spracovaní, na základe čoho sa stal kultovým.

Videohry, Jánošík a Cyril a Metod

Hru Aladára Hrču Perun, Hrom bezbožných abo Pogrom Slávia s podtitulom Gerojská adventura z velikých ság a mýtov národa staroslovanského možno považovať za prototyp intertextuálneho diela. Nachádzame v ňom fúziu slovanských, slovenských a pohansko-kresťanských tradícií, zastúpených prostredníctvom mýticko-komiksového hrdinu Peruna, ktorý je v príbehu zobrazený ako superhrdina – monštrum. Ani on, či ostatné dramatické subjekty nepodliehajú konvenčnej historickej podobe. Predstavujú monštrá, zosobňujúce odraz súčasného sveta bez rešpektu hodnôt. Ako píše v úvodnej štúdii Ida Hledíková, na základe určitých tvrdení je možné v uvedenej súvislosti hovoriť o uplatnení princípov západnej popkultúry a súčasne i globálnej populárnej kultúry. Aj samotný podtitul hry Gerojská adventura z velikých ság a mýtov národa staroslovanského poodhaľuje inšpirácie pochádzajúce z popkultúrneho zdroja, akými sú videohry. Pojem adventura označuje žáner počítačových hier a videohier, založený predovšetkým na príbehu. Základom takejto hry je záhada, ktorú musí hráč postupne odhaliť. Hrča dramatický text kategorizuje do troch levelov, pričom v uvedenom prípade táto kategorizácia nahrádza dejstvá. Mohli by sme povedať, že obsahom pregnantne reaguje na súčasné spoločensko-politické dianie. Okrem iného upozorňuje na nevhodné spôsoby tzv. pseudonárodovcov, nárokujúcich si právo na minulosť, súčasnosť, pravdu i moc. Hra sa vyznačuje autorsky premyslenou výstavbou jazyka. Dramatik využíva určité zákonitosti, ako napr. nesprávne skloňovanie, pridávanie dĺžňov, využívanie archaizmov, deformáciu slov či geografických názvov.

Hra Perun, Hrom bezbožných abo Pogrom Slávia sa okrem iného vyznačuje poklesnutým zobrazením sakrálnosti božstiev. Dej upriamuje pozornosť na boj vládcu veľkej Slávie s Kirillom a Megorom, panslávmi z Grácie, ktorí sa chcú zmocniť Veľkej Slávie a s ňou aj celého sveta. Do boja zasahuje boh Hromu a protektor Slávov Perun a iní bohovia. Uvedené postavy Kirilla a Megora sú inšpirované slovanskými vierozvestcami Cyrilom a Metodom, no dramatik Aladár Hrča ich nazýva zverozvestcami, keďže sú poslami z iného sveta, ktorý je čoraz rozpínavejší. Výrazné analógie si všímame aj v jeho ďalšej hre Ján Ošík a Pomstiteľ s fujaru. Autor ju uviedol pod pseudonymom Agda Bavi Pain. Ide o divadelný metatext vychádzajúci z diel o  slovenskom zbojníkovi Jurajovi Jánošíkovi, no obsahuje aj alúzie na iných konkrétnych hrdinov, inšpirovaných osobnosťami slovenských dejín (napr. Anička Ostroľudská, Gróf Rakwoczy). O metatextovosti je možné hovoriť aj v kontinuite s hrou Sandokan – Tiger sa vracia. V nej si autori Gejza Dezorz a Agda Bavi Pain vybrali za prototext sériu románov o Sandokanovi talianskeho autora dobrodružných románov Emila Salgariho, ktorá svoju popularitu získala predovšetkým na základe televízneho seriálu v hlavnej úlohe s hereckým predstaviteľom Kabirom Bedim.

Disk a princípy kolektívnej tvorby

Ako som už naznačila v úvode, osobitnou poetikou sa vyznačuje aj trnavský ochotnícky súbor Disk, ktorý je dlhodobo spätý s režijnou poetikou Blaha Uhlára. Z ich viac ako tridsaťročnej tvorivej spolupráce vzišlo v Divadelnom ústave knižné vydanie trinástich dramatických textov pod názvom Blaho Uhlár a Disk (Divadelný ústav, 2019). Uhlárov príchod do súboru na Kopánke v roku 1986 určil jeho ďalšie vývinové tendencie. Od inscenovania klasických divadelných diel slovenských a svetových dramatikov prešiel kolektív k realizácii výhradne autorského divadla, čím sa stal priekopníkom nového smeru v slovenskom divadle, „polytématickej dekompozície“. V takomto type divadelnej tvorby sa predovšetkým kladie dôraz na kolektívnu kooperáciu všetkých zložiek a ich spoločnú participáciu na vrstvách inscenácie. Znamená to, že hereckí predstavitelia aktívne participujú na spoluvytváraní dramatického textu, výtvarník zasahuje do inscenačného tvaru, pričom režisér vytvára inscenované dielo ako syntézu impulzov, na základe čoho dochádza k poklesu úlohy literárnej predlohy. Autorské divadlo, ako ho prezentuje Uhlár, akcentuje slovo divadlo predovšetkým ako syntetické dielo bez nadvlády slova. Hry, resp. kolektívne scenáre súboru Disk sú koncipované prostredníctvom dekompozície – fragmentovým spôsobom výkladu látky. Scenár vytvárajú tvorcovia priamo v divadle počas skúšky pre konkrétnu inscenáciu a neskôr dochádza k jeho zafixovaniu. Je vyslovením názorov a postojov kompletného súboru. Uvedené skutočnosti umožňujú tvorcom čo najintenzívnejšie naplniť svoje myšlienky či názory na svet s víziou autentickej skutočnosti zakladajúcej sa na pravdivosti. Samotná dekompozícia nezobrazuje svet v ucelenej forme, ale ako fragmentárnu mozaiku odrážajúcu narušené historické a spoločenské vedomie. V jednotlivých hrách preto nenachádzame tradičné dejstvá, ale len scénosled rozčlenený na výstupy, ktorých názov vyplýva z obsahu predvádzaného. Hry Blahoslava Uhlára a kolektívu Disk sa okrem iného vyznačujú popretím jednoty miesta, deja a času, hoci v prvej hre Ochotníci ešte zaznamenávame súvislý rozvíjajúci sa príbeh. V kontinuite s tematickým fokusom hier možno hovoriť o závažných otázkach, týkajúcich sa najmä ľudskej existencie, smrti, viery, genézy nového života, lásky či sexuality, ktoré sú často zobrazované ordinárne, bez patetickosti s príznačnou pospolitou duchaplnosťou.

Za zásadnú tému hier divadla Disk považujem otázky ľudskej existencie, kam okrem iného patrí aj problematika rodinných vzťahov. V hre Stabilizácia je sprítomnený obraz syna, vydieraného emocionálne labilnou matkou. Vo výstupe otca a dcéry v hre Solitudo môžeme vidieť, ako nevinná debata o tom, ako bolo v škole, prerastie po otcovom zistení, že jeho dcéra Betka udržiava milostný pomer so ženou, do urážok a hrozieb. Postupne vidíme, ako postava otca Doda nadobúda podobu agresora s násilníckymi sklonmi.

K dramatickým záverom dochádza aj pri kolíziách so subjektmi vyššej moci, čo môžeme vidieť napríklad v hre Stabilizácia. Mnohé z týchto scén sa odohrávajú pri okienkach rôznych verejných inštitúcií a väčšinou končia stavmi zúrivosti jednej zo zúčastnených strán.

Enfant terrible nezávislého divadla

Ako sme si mohli tiež všimnúť, v textoch sa vo veľkom množstve vyskytujú vulgarizmy či prvky nárečia (najmä trnavského a bratislavského). Túto skutočnosť možno považovať za jednu z výrazných afinít v súvislosti s  Dezorzovým lútkovým divadlom, avšak príbuzností medzi jednotlivými poetikami by sme zrejme našli viac (absurdita, drzosť, obscénnosť, irónia, nonkonformnosť). Na slovenskej profesionálnej i ochotníckej divadelnej scéne ide totiž o pomerne vyhranené poetiky, ktoré vytvárajú „enfants terribles“ nezávislého divadla.

Ako som už naznačila v úvode, vydavateľstvá Drewo a srd / OZ Vlna a Divadelný ústav patria k tým, ktoré si uvedomujú potrebu publikovať slovenskú drámu v knižnej podobe. Dlhodobo sa snažia o produkciu pôvodnej dramatickej tvorby, čím prispievajú k jej zviditeľneniu, keďže dramatická literatúra je v porovnaní s lyrikou a epikou prehliadaný literárny druh.

 

Nora Nagyová (1987) pôsobí ako odborná asistentka na Katedre divadelných štúdií a Katedre scénografie DF VŠMU v Bratislave. Vo svojej výskumnej práci sa sústreďuje na oblasť divadelnej scénografie a kostýmu v kontextoch divadelnej réžie a teórie a súčasného divadla a drámy.