Vyhľadávanie
Bratislava, Vydavateľstvo Slovart 2010
Publicista a prozaik Peter Getting (1975) vstúpil na pole literatúry najskôr časopisecky, neskôr aj zbierkou poviedok Klietky (2007). V krátkych prózach definoval svoj umelecký koncept, pre ktorý je charakteristická synkretizácia štýlov a foriem, vrstvenie významových rovín, intertextualita. Románom Mrchovisko ideovo aj formálne nadväzuje na svoj debut.
Leitmotívom románu je príbeh bytového domu, ktorý sa jedného dňa začne rúcať. Sám od seba, postupne a nečakane, čo vyvoláva v nájomníkoch a obyvateľoch pocity strachu, úzkosti a beznádeje. „Kráčal do schodov, ktoré padali. Tričko oblečené naruby“ (s. 7) – toto sú úvodné vety knihy, ktoré naznačujú, že svet, v tomto prípade symbolizovaný nakláňajúcim sa domom, je svetom plným paradoxov, nestability a ohrozenia. Je to podivný svet obrátený naruby, postavy v ňom čelia neistotám sociálnym, ekonomickým i existenciálnym. Podľa Gettinga je to svet, v ktorom žijeme aj my. Aj z toho dôvodu sú postavy skôr postavičkami, bizarnými typmi a „týpkami“, akých pri pozornom sledovaní objavíme aj v našom okolí a možno aj v sebe samých. Redaktor pornografického pánskeho časopisu, narkoman, invalid s umeleckými sklonmi či agilná dôchodkyňa tvoria zvláštnu komunitu, ktorá spolu s nakláňajúcim sa domom stráca aj tie posledné istoty vo svojom živote.
Ako naznačuje názov románu, Mrchovisko je miestom živých mŕtvol. Paradox je jedným z Gettingových nástrojov, ktorým konfrontuje chladný, sivý svet praskajúcich stien a padajúcej omietky s ľudskou túžbou po prekonaní samoty a prázdnoty. Beznádejnosť situácie obyvateľov domu zvýrazňuje nielen bezpríčinnosť rúcania sa domu, ale aj absurdný, až kafkovský boj s byrokratickým aparátom mesta. Autor podobne ako vo svojom poviedkovom debute nahrádza dejovú líniu formálnou hrou. V románe nájdeme digresívne pasáže vo forme listu, poznámok pod čiarou, denníkových zápiskov, policajnej zápisnice či krátkych spravodajských útvarov, ale aj kresby inšpirované komiksom. Getting, často označovaný za autora súčasnej „punk generation“, vkladá do prózy aj ideologické posolstvo, ale jeho komunikácia je pre formálnu heterogénnosť problematická a náročná na percepciu.
Jaroslav Vlnka sa o Gettingovej prvotine Klietky vyjadril, že „skutočne komunikujú s čitateľom iba minimálne“ a že „spôsobom umeleckého zobrazovania skutočnosti a človeka aj literárnou stratégiou je Getting jednou nohou v slepej ulici“ (Knižná revue, 2/2008). Ja si po prečítaní jeho druhej knihy dovolím skonštatovať to isté, pretože väčšou záhadou ako rúcajúci sa dom a spleť symbolov, alúzií a asociácií je pre mňa odpoveď na otázku, komu je kniha určená. Náročného čitateľa svojím postpostmodernistickým prístupom neuspokojí, menej náročného odradí už po pár stranách. A tak Gettingov román možno hodnotiť len zo štatistického hľadiska ako zaujímavý, ale čitateľsky málo atraktívny alternatívny príspevok do pôvodnej románovej tvorby.
