Zlaté klietky aj hrdzavé mreže – Peter Getting

Gettingove Klietky predstavujú bizarné spojenie textov na princípe voľných asociácií, skrytých paralel a postmodernej stratégie zobrazenia chaotického sveta, ktorý autor nemôže, nechce alebo nevie zoštylizovať do ucelenej podoby. Klietky skutočne komunikujú s čitateľom iba minimálne, pretože zaznamenávajú problematickú výpoveď o svete, zachytávajú cestu labyrintom vlastného vnútra, cestu konfrontácie a osamotenia. Napokon autor vlastné tvorivé zámery a netradičný spôsob videnia prezentuje na príbehu Ervina Dela z úvodnej poviedky/kapitoly Svet je kapoan, ktorého omylom uverejnený inzerát „hore nohami“, vzbudí obrovský záujem nielen kupcov, ale aj čitateľov: „Čoskoro sa počet inzerátov obrátených hore nohami v novinách rozrástol. Neskôr aj články, fejtóny, správy, rozprávky... Všetci, čo túto možnosť vyskúšali a potom ju znova volili, si pochvaľovali...“ (s. 12).

  Texty Petra Gettinga neustále menia smer a tvar, od sklonu písma až po žánrovú podstatu. Raz plynú paralelne s poznámkami pod čiarou, inokedy v dvoch stĺpcoch na jednej strane alebo sú pretkané inzerátmi či správami vysádzanými odlišným písmom ako v novinách. Getting nezakrýva, že sa dovoláva iných textov, že preberá myšlienky alebo naračné postupy a cituje. Vo vedomí čitateľa sa tak vytvára zdanie o nehotovosti, provizórnosti próz. Človek ich môže vnímať simultánne ako hudobnú skladbu s prevahou disharmonických tónov alebo ich preciťovať básnicky ako nekonečnú slučku podnetov, v ktorej sa prelínajú stavy izolácie, smútku a samoty, zvýraznené naliehavou potrebou vyrozprávať sa, tak ako sa vyrozprával v poviedke Deň popolavý kamiónista deťom: „Kto vie niečo o samote vodiča kamióna. Kto vie niečo o podkožných hľúzach, z ktorých po rozpučení vyteká kal, ktorý sa volá samota...“ (s. 62)

  Gettingova kniha pripomína postmoderné textové experimenty z polovice 90. rokov 20. storočia, ktoré upozorňovali na rôznorodosť a prekvapivosť formy, vyzývali čitateľa na spolutvorbu a tvrdili, že text je tajomstvo. Autor píše o ľuďoch a zvieratách v zajatí, o antropomorfizovaných citlivých bytostiach, ktoré vedú rozhovory za mrežami. Motív zoologickej záhrady a jej riaditeľa pána Kulhánka sa jednostaj vracia a dotýka sa podstaty človeka a ľudskosti. Autor hľadá priestor na porozumenie nielen s ľuďmi, ale aj so sebou samým. Ponúka veľa neprehľadných mystifikácií a textových hier. Miestami sa text dostáva až na hranicu zrozumiteľnosti a začína plniť terapeutickú funkciu. Autor sa štylizuje napríklad do trpiteľskej polohy akéhosi Jozefa Maka na postmoderný spôsob v texte/kapitole nazvanej O tom, kde mohol ležať Horčicový muž: „Žijeme pre svet, ktorý nežije pre nás. Motkáme sa v jednom kruhu. Po mne v tom kruhu zostávajú špinavé roztekajúce sa horčicové stupaje. Moja podoba sa mi hnusí najmä preto, že sa hnusí všetkým ostatným“ (s. 137 – 138).

  Z čítania Gettingovej knihy Klietky vyplývajú rozpačité pocity. Spôsobom umeleckého zobrazovania skutočnosti a človeka aj literárnou stratégiou je Getting jednou nohou v slepej ulici. Ináč stojí pevne v aktuálnom časopriestore svojho nielen literárneho „Mesta“ – to je odrazom civilizácie a súčasne odráža zhnusenie zo zlatých klietok, do ktorých sa zatvárajú „prví“ aj z hrdzavých mreží, za ktoré sú zatváraní tí „druhí“.

Jaroslav Vlnka