Vyhľadávanie
Básnická zbierka Múzeum netrpezlivosti Hansa Thilla, nemeckého básnika a prekladateľa, je síce s vročením 2013, no vyšla len toto leto. Keď som ju dočítala, až sa mi žiadalo skríknuť: aké pravdivé! Jeho moderná poézia je súborom osobných pozorovaní a poznaní, komentovaním sveta. Nečíta sa ľahko. No nie je nezrozumiteľná. Thill čitateľa vedie k prekvapivým, autentickým a originálnym posolstvám. Jeho básnické obrazy sú kontrastné, viacrozmerné, dramatické, dojemné i všedné, no nie samoúčelné. Tak ako jeho jazyk. Miestami poetický a farbistý, miestami drsný až surový. Básnik neprovokuje prvoplánovo, obsah výpovedí má síce čitateľa vyrušiť, ale aj konfrontovať a zorientovať.
Básnická zbierka je generačnou výpoveďou, autor v nej hľadá a popisuje minulosť vlastnej kultúry a spoločnosti. V básňach (i v ich názvoch) sa často objavuje motív náhlivosti, ktorý je nástojčivým štartom k zachyteniu okamihov nachádzaných v každodennosti, aby sa napokon autor mohol obrátiť k hlbším obrazom dejín. K bolestiam, stratám, nepochopiteľným rozhodnutiam. Zároveň prezentuje motív odumretosti – bytia, ktorý vyhľadáva či priam kriesi v osobných spomienkach a spomienkach sveta. Prostredníctvom básní, ako Odumretí volajú do hory, Olej odumretých, Peniaze odumretých popisuje, súdi dnešok. V básni Nektár odumretých autor načrtáva stav ničotnosti až prázdnoty bytia: „Žijeme na sklonku doby obilnej vyjedáme / drevo spod ešte mladej pokožky. Nasýtení / mannou vychádzame z domu našich otcov. / Krídla sme mali zelené, teraz sú to zoschnuté / pahýle. Manna vypadáva ako odpad.“
Autor neštylizuje lyrický subjekt do pozície obete prítomnosti, je si vedomý spoločenskej zodpovednosti za stav, ktorý je nútený prežívať s ostatnými. Nástojčivo hľadá rôzne súvislosti a tvary – v meste, prírode, rieke, na oblohe... No všetky jeho spojenia sú priveľmi kontrastné na to, aby boli romantické. Jednoducho – sú pravdivé. Aj v básni Z lesovpíše, ako nekompromisne a drzo sme využili majestátnosť lesov.
Básnická zbierka Múzeum netrpezlivosti výstižne označuje dobu, v akej autor žije a tvorí. Naše netrpezlivé bytie usiľujúce sa o technickú dokonalosť sa vnútorne vyčerpáva, a tak sa vlastne stáva akýmsi živým múzeom. A Hans Thill to už dávno pochopil.
