Na ceste / Jack Kerouac / Preklad Otakar Kořínek / Artforum 2016
O
knihe Na ceste sa hovorí, že defi novala generáciu. Dávno však neplatí, že
iba jednu. Od roku 1957, kedy táto kniha prvý raz vyšla, akoby sila Jack-
ovho rozprávania nemizla – áno, Kerouaca plánujem v tomto texte oslovovať
familiárne krstným menom, pretože si myslím, že by sa tak cítil lepšie, menej
formálne, slobodnejšie. Vždy, keď sa vás čašník opýta, či dvojitú. Vtedy. Vždy,
keď vidíte niekde americké dvojkrídlové dvere. Vtedy. Vždy, keď deň prejde príliš
skoro do noci a noc zase do rána. Vtedy – vtedy sú ozveny kerouacovskej cesty
najhlasnejšie. Príbeh Sala a Deana je predsa tiež len príbehom Jacka a Neala,
Kerouaca a Cassadyho. Ale či už čítate vydanie s vymyslenými menami postáv
alebo rukopisný zvitok s menami pravými, pravdepodobne sa s nimi spriatelíte.
V tom je sila Jackovho písania. Medzi jeho riadkami máte chuť si vypýtať tú dvo-
jitú, zavrieť za sebou dvojkrídlové dvere a skôr, než príde ráno, vyraziť na cestu.
Najnovšie si to čitateľ môže splniť už s druhým vydaním Na ceste z dielne
Artfora. Toto vydavateľstvo plní v slovenskej verzii kerouacovského knižného
príbehu tak trochu úlohu Ferlinghettiho sanfranciského City Lights. V roku
2010 prinieslo Jackovo dielo More je môj brat, pričom slovenské vydanie bolo
svetovou premiérou knihy. V roku 2011 potom nasledovalo publikovanie ru-
kopisného zvitku Na ceste doplneného o štyri dôležité eseje ku knihe (ich
autormi sú Howard Cunnel, Penny Vlagopoulos, George Mouratidis a Joshua
Kupetz) a dnes – v roku 2016 – sa famózna pocta Jackovej tvorbe dočkala
pokračovania, aj keď tentokrát v podobe románu, nie rukopisného zvitku (ten
teda získal príznak ešte väčšej výnimočnosti, keďže vydanie z roku 2011 je už
dnes vypredané). V čom však tkvie popularita románu?
Múdrosť pulzujúceho života
Manifest slobody. Samozrejme. Ale to by nestačilo – o slobode už písal kdekto,
tak prečo je práve Jack tým, ktorého text pretrváva roky a je stále čítaný a znovu
vydávaný? Nejde len o ikonickú cestu naprieč Amerikou (hoci ide aj o ňu, ako
aj o všetko, naozaj všetko, čo sa na nej dá zažiť). Cesta protagonistov nie je len
symbolom ich slobody, nadobúda tiež spirituálny rozmer. Neal je pre Jacka
duchovným otcom, vzorom, spočiatku nedosiahnuteľným, ale postupne sa
približujúcim až natoľko, že sa ich úlohy vymenia. Učia sa jeden od druhého
múdrosti, ktorú nemožno dosiahnuť žiadnym iným spôsobom – len ju odpozo-
rovať zo života, pulzujúceho navôkol. Z hudby, ktorá akoby bola všadeprítomná
a ozývala sa tak nahlas, až sa zdá, že ju nedostanete z hlavy a tóny Slima Gail-
larda alebo Charlieho Parkera vás budú navždy sprevádzať v šialenom rytme
bebopu. Z pohybu, ktorý akoby nikdy nemal skončiť a strháva všetko, čo mu
príde do cesty. Neal je ten, kto je vždy v pohybe, tranze, extáze, Jack spočiatku
len pozoruje a učí sa tomuto šialenstvu, lebo ono jediné ešte môže človeka
spasiť: „v tej chvíli tancovali ulicami ako dvaja pojašenci a ja som sa vliekol
za nimi, ako sa vlečiem celý život za ľuďmi, ktorí ma zaujímajú, lebo pre mňa
existujú len blázni, ľudia zbláznení do života, zbláznení do debát, zbláznení do
spasenia, dychtiaci, aby mali všetko hneď a naraz, ľudia, ktorí nikdy nezívajú
a nehovoria všednosti, ale horia, horia, horia ako tie prenádherné žlté rímske
ohňostroje“ (s. 12).
Prečo si neuvedomia, že som dobrý?
Takáto bola Jackova ideálna, literárna predstava o živote a ľuďoch v ňom, no na
jeho vlastnej ceste nájdeme mnoho protikladov, aj na prvý pohľad nepochopi-
teľných koincidencií. Beatnik vychovaný bigotne katolíckou matkou, americký
spisovateľ, ktorý v detstve skôr hovoril po francúzsky než po anglicky, prekliato
c harizmatický muž, kladúci si otázku: „Why don’t they realize I’m good?“ („Prečo
si neuvedomia, že som dobrý?“). Okrem písania prózy sa venoval aj poézii, čoho
dôkazom je napríklad anglicko-české vydanie Scattered Poems / Rozprášené
básne (Votobia, 1995). No predovšetkým: Jack bol kronikár doby. Zachytával
povojnovú Ameriku autenticky a extaticky zároveň. Zachytával jej pohyb, zmeny,
ale aj strhujúce scenérie. Bol majstrom v evokácii urbánnej, ale aj provinčnej
atmosféry: „Údolím hrmia vlaky. Slnko zapadá dlho a červeno. Odvíjali sa predo
mnou všetky magické názvy tohto údolia – Manteca, Madera a ostatné. Zakrátko
prišiel súmrak, hroznový súmrak, tmavočervený súmrak nad mandarínkovými
hájmi a dlhými melónovými poľami; slnko farby lisovaného hrozna, rezaného
burgundskou červeňou, polia farby lásky a španielskej tajomnosti. Vystrčil som
z okna hlavu a zhlboka som vdychoval voňavý vzduch. Bola to vôbec najkrajšia
chvíľa“ (s. 83 – 84). Máme pred sebou opis stavu šťastia v jeho najčistejšej, naj-
koncentrovanejšej podobe, a k tomu poctu americkej zemi. Jack sa jej ukláňa,
ale vie si ju aj podmaniť. Na ceste je pozoruhodným príkladom paralelizmu
medzi každodenným cyklom života krajiny a vnútorným prežívaním subjektu.
Jackove postavy totiž dobre poznajú ten stav „chvíľu pred tým, než nastane úplná
noc, ktorá požehná zem, stemní všetky rieky, obalí vrcholky hôr a zavinie to
posledné pobrežie, a nikto, nikto nevie, čo s kým bude, isté sú len beznádejné
trosky starnutia“ (s. 323). A napriek tejto neistote neprestávajú hľadať. Hľadajú
„to“, „it“, perlu, niečo, všetko alebo nič, mozaiku aj celistvý obraz zároveň.
Dodnes stretnete dcéry a synov Jacka Kerouaca, ako sa potĺkajú po uliciach.
Sedia na kamenných schodoch s dohasínajúcou cigaretou v ruke a šibalskou
iskrou v navonok smutnom pohľade. Naďalej žijú život hipsterov z podzemia,
smejú sa ostrým smiechom a tancujú na múrikoch. Čakajú, kým im niekto podá
perlu... súc naveky sami tou perlou.
