Vyhľadávanie
Bratislava, Artforum 2011.
Preklad Otakar Kořínek
Legendárny román nemenej známeho „krstného otca“ beatnikov, Jacka Kerouaca, prešiel skalnatú a dlhú cestu od jeho vzniku v roku 1951 po prvé, značne upravené, vydanie v roku 1957 v USA. Po vyše päťdesiatich rokoch dostáva „dozretý“ čitateľ možnosť prečítať si pôvodnú verziu, ktorá sa zachovala na rukopisnom zvitku, opradenom mnohými mýtmi.
Na ceste je o večnom pohybe, ktorý je podľa hlavných postáv románu – Jacka Kerouaca a Neala Cassadyho- „jediným najvznešenejším poslaním týchto čias“. Ich existencia je okrem od rôznych omamných látok závislá od toho, aby „to frčalo“. Zotrvať v bežnom konformnom živote americkej povojnovej spoločnosti dokážu len krátko. Nutkavá túžba po pohybe ich zvádza niekoľkokrát na bláznivú a neviazanú cestu pozdĺž Spojených štátov. Ich cesta je ako oni, bez jasného plánu, zúfalá, divoká, iracionálna. Jej cieľom je hľadanie „TO-ho“, pritom čo je to „TO“, nevie ani jeden z nich. Ako uvádza George Mouratidis v štúdii K podstate vecí. Neal Cassady a hľadanie autentického, Jack Kerouac píše vo svojom denníku z 23. augusta 1948, že jeho nový román Na ceste bude o „dvoch chlapíkoch“, ktorí cestujú, „aby hľadali niečo, čo v skutočnosti nenájdu“. (Mouratidis, s. 82)
Neustála potreba pohybu je príčinou i dôsledkom duševnej nerovnováhy, ktorá stavia hlavné postavy do pozície outsiderov umelo idealizovanej americkej spoločnosti. Autorovou snahou je novým spôsobom dosiahnuť čo najautentickejšie zobrazenie práve tejto vrstvy. Podľa Kerouaca je postava Cassadyho „bytosť, čo bola úplne subjektívna, impulzívna, mimo hraníc konzervatívnych spoločenských ustanovení a vtedy dominantných kultúrnych noriem, bytosť, čo presahovala obmedzenia objektívneho nemenného času a jeho usmerňovania zážitkov a vyjadrení.“ (Mouratidis, s. 82-83) Inakosť postáv – „antihrdinov“, ako aj inakosť Kerouacových poetických postupov je jednou z ťažísk čitateľskej obľúbenosti a príťažlivosti tohto románu. Jeho sila nevyprchala ani pre dnešného recipienta.
Jack Kerouac svojím rukopisným zvitkom prekročil hranice vtedajšej konvenčnej narácie. Porušuje myšlienkovú plynulosť a logickú súdržnosť sujetu, voľne prechádza k ďalším témam a motívom, priamu reč spája s nepriamou a text „nezväzuje“ často ani grafickými symbolmi. Kerouacov román plynie ako cesta, je to vyrozprávanie sa jedným dychom, ktoré poskytuje hedonistický čitateľský zážitok.
Vydanie rukopisného zvitku obsahuje aj štúdie už spomínaného Georga Mouratidisa, Howarda Cunnela, Penny Vlagopulos a Josha Kupetza, ktoré analyzujú z rôznych pohľadov obsah, vznik, či komparáciu zvitku s prvým vydaním Kerouacovho románu. Sú umiestnené pred samým dielom, čo môže byť pre tých, ktorým sa do rúk tento text dostáva prvý raz, skôr na škodu. Našťastie si môže čitateľ poradie určiť sám, tak ako si cestovateľ určí smer cesty, či počet zastávok.
