Vyhľadávanie
Výtvarník Pavol Blažo, oddaný svojmu povolaniu telom i dušou, si vedľajšie zamestnanie vybavil v Univerzitnej knižnici a to konkrétne v oddelení 19. storočia. Hľadal tam inšpirácie. „Nádherné devätnáste storočie,“ rozplýval sa predo mnou vo vestibule Univerzitnej knižnice. Neveriacky som krútil hlavou. Nádherné môže byť určité hnutie v dejinách, napríklad humanizmus a renesancia, osvietenstvo alebo národné obrodenie... Ale storočie?
Až neskôr sa mi všeličo rozležalo v hlave. Začiatkom 19. storočia doznievali napoleonské vojny, uprostred storočia vzplanuli revolúcie. Potom zavládol relatívny pokoj, v ktorom sa búrlivo rozvíjala veda, technika, literatúra. Už v roku 1807 úspešne vyskúšali prvý parník, v roku 1825 sa rozjachal prvý vlak, v roku 1839 sa zrodila prvá fotografia... A potom nasledoval vynález za vynálezom. Aj spisovatelia sa činili. Zrodili sa diela, ktoré patria k vrchom svetovej literatúry.
A ako to bolo na našom území? Aj u nás sme sa činili? Veľmi usilovný spisovateľ Ivan Szabó (napísal takmer tridsať kníh) sa vo svojom najnovšom diele Kladivom na kráľovnú venuje významným osobnostiam starej Bratislavy, ktoré v nej žili v 19., ale i 20. storočí. Na ich osudoch demonštruje medziiným aj to, akými zmenami prechádzalo aj toto mesto.
Titul Kladivom na kráľovnú znie dosť hrozivo. Kráľovnú sme v našich dejinách mali len jednu (no, ešte jedna sa nakrátko mihla v dejinách) a história i my si ju veľmi ceníme – a niekto ju chcel zniesť zo sveta kladivom? V skutočnosti v roku 1921 československí legionári rozbili v Bratislave jej sochu. Titulok iste chcel upútať čitateľov, ale kniha je aj bez neho pútavá.
Zrodila sa viac-menej náhodne. Autor pôvodne napísal dielo o význačných postavách starého Prešporka. V redakcii vydavateľstva dospeli k presvedčeniu, že je príliš rozsiahle, a rozdelili ho na dve knihy. Jedna vyšla pred rokom, druhá koncom minulého roka. Predelom sa stal rok 1800. Tak sa význačné osobnosti narodené po roku 1800 ocitli v druhom zväzku.
Prvou význačnou postavou, ktorá sa dostala do výberu, je Heinrich Justi. Nebol rodákom z Prešporka, ale z Kluže v Rumunsku. Skončil tam štúdium na gymnáziu a vykročil na vojenskú dráhu. Tú neskôr opustil, venoval sa štúdiu práva a v roku 1829 prijal zamestnanie ako mestský úradník v Prešporku. Prešiel viacerými zamestnaniami a v roku 1867 ho zvolili za mešťanostu, teda za starostu. Tú funkciu vykonával osem rokov a veľmi úspešne. Historik Martin Györik o ňom napísal, že „bol najvýznamnejším bratislavským mešťanostom 19. storočia“.
Justi bol činorodý muž. Ešte predtým, ako ho zvolili za mešťanostu, navrhoval založiť na pozdvihnutie mesta „okrášľovací spolok“. Nepochodil. Otcovia mesta návrh síce prijali, ale jeho realizáciu odkladali. Keď sa Justi stal mešťanostom, na plné obrátky rozvinul svoj plán. Zakladajúce zhromaždenie spolku sa konalo v roku 1868. Vyvíjal činnosť neuveriteľných 50 rokov a jeho členmi bolo vyše 350 nadšencov.
K Justiho zásluhám patrí regulácia Dunaja, zvýšenie rusovskej hrádze, vybudovanie Hlbokej cesty, začiatok všeobecnej kanalizácie a dláždenia, založenie dobrovoľného hasičského zboru. Okrášľovací spolok medziiným vybudoval Horský park ako miesto oddychu. Zrodil sa plán vychádzkových chodníkov, nadšenci osadili päťdesiat lavičiek, vyhĺbili dve studne.
Pozoruhodnou postavou Prešporka – a nielen Prešporka – bol Florián František Rómer. Ten sa síce narodil v Bratislave, ale zásluhy si vyslúžil aj v iných mestách a krajinách. Rómera síce vysvätili za kňaza, ale v roku 1874 vystúpil z rehole. Jeho záujmy boli široké. Venoval sa geológii, botanike, zoológii, archeológii. Szabó vypátral, že Rómer redigoval viaceré archeologické časopisy a zúčastnil sa antropologických a archeologických kongresov. Bol v Štokholme, Lisabone a v roku 1888 sa zúčastnil aj putovného zjazdu lekárov a prírodovedcov v Starom Smokovci.
V Szabóovej knihe sa ocitlo trinásť významných Bratislavčanov alebo takých, ktorí sa tu na dlhší alebo kratší čas ocitli. Autor venoval pozornosť Ľudovítovi Štúrovi, zakladateľovi hasičského zboru a šermiarskemu majstrovi Ferdinandovi Martinengovi, fotografovi Eduardovi Nepomukovi Kozičovi, ktorý si založil ateliér – ako hlásal pútač – „podľa najnovších francúzskych a anglických zlepšení“, prvému bratislavskému archivárovi Jánovi Nepomukovi Batkovi a iným. Nie sú azda všetci dôkazom, že 19. storočie bolo naozaj storočím nádherným aj na našom území?
P.S.: Kniha má vlastne 14 kapitoliek. Posledná nie je vyhradená významnej, ale všeobecne známej postave, ktorá sa usilovala vzbudzovať v ľuďoch pohodu, dobrú náladu. Schöne Náci prežil ťažký život plný ústrkov. Szabó uvádza: „Živil sa tým, že pomáhal v domácnostiach cudzích ľudí. Prášil koberce, nosil uhlie z pivnice k sporáku v kuchyni. Mzda? Hrnček bielej kávy, bratislavský rožok. Zriedka dostal za svoje služby peniaze.“ Schöne Náci chodil po bratislavských uliciach vo fraku zdedenom po otcovi, s cylindrom, s paličkou a v čiernych lakovkách. A úctivo zdravil naľavo napravo: „Kiss die Hand, kezét czókolom, ručičky bozkávam!“
