Vyhľadávanie
Zbierka posledného žijúceho beatnika Garyho Snydera s názvom Stretnutie s horami je zosobnením postupného duchovného vyzrievania a sebaobjavovania lyrického subjektu v kruhu prírody ako pozorovateľky a vernej spoločníčky. Práve absencia reálneho spolupútnika umocňuje introspektívny rozmer básnických textov. Orientáciu v texte a pochopenie súvislostí značne uľahčuje poznámkový aparát aj vysvetlivky a kalendárium zostavené Mariánom Andričíkom, ktorý básne preložil z anglického originálu.
Spomedzi špecifík možno za dominantnú považovať spomienkovosť (napr. Báseň zanechaná na rozhľadni na hore Sourdough, V motoreste White River v Yukone), datáciu (napr. báseň 7. 4. 64) a dedikáciu textov konkrétnym osobám (beatnik Lew Welch, horolezec George Leigh Mallory). Autobiografické ladenie zbierky posilňujú aj autoreferencie: „Ja, básnik Gary Snyder, / som v päťdesiatom treťom býval šesť týždňov / na tomto hrebeni a na tejto skale“ (s. 130).
Prirodzená forma spolubytia
Na fascináciu mytologickým pozadím života pôvodných obyvateľov Ameriky, ktorí schádzajú „do tábora / so strašnou chuťou na paradajky a zelené jablká“ (s. 19), resp. na frekventované motívy pudového konania a živelnosti Indiánov, možno nazerať dvomi spôsobmi. Čitateľ by príliš explicitné a miestami až cynické vyjadrovanie mohol považovať za jednoducho odhaliteľný a samoúčelný prvok, prostredníctvom ktorého Snyder modeluje surové prostredie a dosahuje tak želanú neokresanosť. V prípade reflektovanej zbierky však máme pred sebou intímnu spoveď lyrického subjektu, založenú na priam až eidetickom (znovu)vytváraní a dokumentovaní videného. Uvedené postupy sú skôr šifrou. Jej dekódovanie je založené na schopnosti vnímať prírodné a spoločenské ako nedeliteľný celok, ako prirodzenú formu spolubytia. Príroda je prostriedkom na dosiahnutie duchovného znovuzrodenia, zdrojom vnútornej sily. Lyrický subjekt si uvedomuje jej nekonečnosť a majestátnosť, teda vlastnosti, ktoré nemožno pretaviť do slov. Mnohé verše sú zredukované na minimum, čím sa prejavuje životný i verbálny asketizmus, napr. „Sojky vreštia / Káva vrie“ (s. 19) alebo „Zem kvetina / pri zálive (...) / záblesk, farba / (...) Kvetina / len tak; / ponuka; / neberie nik;“ (s. 98).
Snyderove verše prebúdzajú, pália, pulzujú i bolia. Básnik pitve živé, interaguje s čitateľom, keď ho v úvode básne o smrti milovanej osoby varuje, že „toto nechceš čítať, / čitateľ, / varujem ťa, odvráť sa“ (s. 191). Posledné momenty života, motívy mokvajúcich „dier“ v tele či spaľovania a pachu rozkladajúcej sa mŕtvoly sa žiadnym spôsobom nezjemňujú. Drastickosť, smrť a pokrytectvo sa v zbierke prelínajú s erotikou a detskou nevinnosťou. Nejde však o výsmech ani stav definitívnej rezignácie lyrického subjektu, skôr o dualistické vnímanie sveta – existujú dva protichodné princípy. Snyderov subjekt svoje okolie vníma výlučne na osi dobro/zlo, resp. ja/oni. Snaží sa pochopiť príčinu ľudskej chamtivosti a neprajnosti: „ľudia, / (...) ktorí vedia pritlačiť, získať fantastické bohatstvo, / a potom si na to pripijú! / nechytia ich. / oni vlastnia zákon. / Má to logiku? Alebo je to sen.“ (s. 123) Odhaľujúc pretvárku a ambíciu človeka „vlastniť prameň“ vníma lyrický subjekt svoju „moc“ omnoho intenzívnejšie: „Ja rozoznám vôňu trávy, naboso cítim kamene, / hoci sedím tu obutý a oblečený / so všetkými tými ľuďmi. Toto je moja moc“ (ibid.).
Motív opozitných polôh
Motív lyrického subjektu stojaceho naproti prírode, s ktorou sa síce porovnáva, no nesúperí s ňou a rešpektuje ju, sa prejavuje prostredníctvom motívu opozitných polôh. Telo subjektu je zobrazované ako zohnuté, býva napr. učupené (výrazne napr. v básni druhá šamanská pieseň). Schúlenú polohu možno vnímať ako odkaz na motív znovuzrodenia – lyrický subjekt ako embryo umiestnené v „prázdnom puzdre“ (s. 41), ktoré je však prekvapivo suché (naproti vlhkému prostrediu maternice), teda je nenaplnené. Naopak, v tesnej blízkosti vyschnutého embrya je neustále vlhko. Subjekt je buď priamo vo vode (alebo v močiari či bahne), alebo do nej postupne klesá, do jeho puzdra však voda nepreniká. Voda v rôznych formách (ako ľad, sneh alebo kvapalina) je u Snydera nedosiahnuteľná, aj keď je na dosah ruky. Prostredníctvom spôsobov jej zobrazenia čitateľ odhaľuje jedno z ďalších špecifík zbierky – prelínanie „vysokého“ (nepoškvrnenosť prírody) s „nízkym“ (pudovosť ľudskej rasy), vznešeného so skromným a pod. V niektorých básňach sú voda, sneh a ľad panensky čisté, vzápätí sú však niečím poškvrnené a znečistené, napr. „divá mačka vydávila (...) obraz do snehu“ (s. 43).
Tak ako sa z hôr ozývajú hlasy, tak sa pri vnorení do Snyderovych veršov prebúdza to najintímnejšie – zaznamenané, prežité aj zabudnuté. Zbierka Stretnutie s horami je zároveň stretnutím s vlastnými myšlienkami. Jej motivické a ideové rozmery sú natoľko široké, že ich nemožno obsiahnuť na tejto skromnej ploche. Poéziu Garyho Snydera si musí čitateľ prežiť.
