Presvetlená tichom vlastnej smrteľnosti

V úvode poetka načrtáva univerzálne idey týkajúce sa spätosti človeka s prírodou či medziľudských vzťahov. Ťažisko zbierky tvoria intímne výpovede s výrazným spovedným charakterom, opakované prehováranie k sebe a opakujúce sa motívy, ktoré približujú prežívanie lyrickej hrdinky. Poetické koláže symbolizujú blednúce spomienky.

Špecifikom textov je ich čiastočná zastretosť, navodzujúca dojem váhavosti, zhoršujúceho sa stavu pamäti, a teda aj clivosti vyplývajúcej z rekapitulovania zažitého. Recepcia textov neprebieha plynulo, narúša ju štruktúra jednotlivých fragmentov, na ktoré čitateľ nazerá akoby cez prsty, resp. inú zábranu – tento postup bol však zrejme zámerom. Básnické texty/samostatné verše majú lamelárnu štruktúru. Vizuálne ju podporuje motív neustále sa objavujúci pomedzi prekážku predierajúceho sa svetla. Motív svetla možno chápať v spojení so životom, s plynúcim, ubúdajúcim časom a blednúcimi spomienkami. Svetlé rána pripodobnené ku „kapsulke s pižmom“ (s. 16) postupne zahaľuje tma, prípadne hmla. Akýkoľvek prvok tmavých odtieňov plní funkciu „fadera“ (z angličiny fade – blednúť, miznúť); je predeľovačom alebo zoslabovačom a v tomto prípade ho možno považovať za kľúčový prvok výstavby básnického textu. Fragmentárnosť teda neplynie iba z blednúcich spomienok, z úpornej snahy o ich autentické zachytenie a zvečnenie, ale aj z originálneho narábania s motívom svetla. Panoramatické snímkovanie a zachytávanie podnetov nadobúda autenticitu nielen na základe premysleného narábania so svetlými prvkami, ale aj prostredníctvom mnohovrstvových auditívnych (praskanie konárov, šum vetra), vizuálnych (blednutie/tmavnutie, štruktúra kože, odsýpanie piesku) či významovo nasýtených olfatívnych (vôňa kvetov a rána) metafor.

Kielarovej subjektka žije vo svojom mikrosvete tvorenom nielen osobami, ale aj prírodou, ktorá v básňach vystupuje ako samostatná a vnímajúca individualita. Na pozadí dysfunkčných medziľudských vzťahov čitateľ sleduje tému nadradenosti človeka nad prírodou. Obnaženosť konárov a čistota prírody sú pripodobňované k erotike a romantickému vzťahu. Krajina sa v básňach „privinie ako pohlavie“ a „jemne sa roztvára“ (s. 19). Roztvorenosť sa neprepája výlučne s roztúženým telom. V spojení s čiernou farbou predznamenáva blížiaci sa koniec, zavŕšenie cyklu. Jednotlivec je v tomto ponímaní iba epizódou, príroda sa stáva svedkom jeho cesty (narodenie – život – smrť). Lyrická subjektka sa smrti neobáva. Jej prítomnosť však vníma, rešpektuje ju a namiesto sústredenia svojej pozornosti na pomaly padajúcu hmlu sa nadchýna z mäkkosti a tepla starnúcich rúk, vône tymianu či chute čučoriedok.

Citlivé vnímanie detailov dokazuje Kielarovej umenie, ktoré v čitateľovi nezanecháva pocit pominuteľnosti života, ale skôr radosť z prítomného okamihu, z naplnenosti všedných dní. Smrť vo výbere básní nie je démonizovaná; nad krajinou sa vznáša ako jemná, no všadeprítomná hmla či poprašok. Chápe sa skôr vo význame nových začiatkov a prirodzeného zavŕšenia bytia: „Hmla prichádzala vo vlnách, raz redla, raz hustla, / zrušila viditeľnosť, vymazala aj nás“ (s. 71). Smrť je „ako sneh, ktorý chráni zem / pred úplným zamrznutím“ (s. 39).