Recenzia
Lívia Brtáňová
24.07.2013

Neuveriteľná púť Harolda Frya - Rachel Joyceová

Preklad Milan Kopecký
Ikar 2012

„Som na ceste. Musíš len chvíľu počkať. Zachránim Ťa, nič sa neboj. Budem kráčať a Ty musíš vydržať,“ píše Harold Fry.

Britská autorka Rachel Joyceová napísala vyše dvadsať rozhlasových hier pre stanicu BBC. Práve za najlepšiu rozhlasovú hru To Be a Pilgrim (Byť pútnikom) získala v roku 2007 Tinniswoodovu cenu. Román Neuveriteľná púť Harolda Frya je jej prozaickým debutom. Ako sa popasovala s románovou tvorbou?

Dielo opisuje skutočne neuveriteľnú cestu – nielen putovanie z južného cípu Veľkej Británie na úplný sever ostrova, ale aj proces vynárania spomienok, opätovného sebapoznávania, znovu uvedomenia si aspektov života, na ktoré človek kvôli spokojnejšiemu žitiu radšej dobrovoľne zabudne.

Ústrednou postavou románového debutu je Harold Fry. Manžel na plný úväzok, dôchodca, niekdajší pivovarník. Zvyknutý na pohodlie každodenného stereotypu jedného dňa dostane list, ktorý odštartuje jeho cestu. Ozýva sa mu dávna priateľka, pred smrťou čakajúca na Haroldovu návštevu. Dejová kompozícia diela je nejednotná. Harold putuje a cestopiseckým spôsobom predstavuje miesta, ktorými prechádza. Väčší dôraz však autorka kladie na zachytenie osudov ľudí, ktorých Harold stretáva. Mnoho ich príbehov mu pripomenie niečo z jeho života, núti ho k zamysleniu sa a prehodnoteniu vlastných postojov. Joyceová používa jednoduchý jazyk. Podáva príbehy akoby „z druhej ruky“, jednoducho prerozprávané. Výraznejšia tenzia v diele chýba. Snáď to bol zámer a čitateľ nemá nedýchajúc hltať strany, ale čítať pomaly, vnímať hĺbku naoko prostých každodenných situácií a uvedomiť si ich vplyv na život človeka.

Príbeh je vystavaný na línii, ktorú predstavuje cesta ako symbol vývinu, a keď ju absolvujeme, už nebudeme tam, kde predtým, ani nebudeme tým, kým sme boli. Harold Fry v priebehu 87 dní prejde 1009 kilometrov naprieč celými Britskými ostrovmi. Spontánne nepripravený a hnaný jedine túžbou poslednýkrát vidieť svoju dávnu priateľku. Rozlúčiť sa s ňou tak, ako si to zaslúži. Zároveň sa však lúči so svojím životným stereotypom a získava zaslúžené – novú šancu skutočne žiť.