Vyhľadávanie
Rýchlo prečítam, pomaly zabudnem
Pavel Sibyla: Niečo o orchideách, Bratislava, Artforum 2009
Vydavateľstvo Artforum je mladučké, maličké a knižky až donedávna vydávalo skôr sporadicky. Pre mňa je znak AF na knihe akousi tajnou zárukou, že knižka bude kvalitná, dobrá, alebo aspoň nejakým spôsobom špeciálna. Vlani sa trošku rozbehlo, knižiek vydali viac a v novembri, medzi poslednými, uzrela svetlo sveta aj táto: Niečo o orchideách.
Jej autor Pavel Sibyla sa živí ako novinár písaním ekonomických textov. Pred časom zaujal náš malý literárny trh zbierkou poviedok Coffee Stories. Čítavé textíky oslovili kritikov a našli si čitateľov. Teraz sa vrhol na román.
Jeden novinár sa ma spýtal, či je tá kniha naozaj o orchideách. Musela som ho sklamať. Sibyla kvety použil iba ako metaforu, akési zrkadlo. Spojnicu medzi Hankou a kružnicou jej blízkych. Najbližší je jej Rišo, o desať rokov mladší priateľ, ktorého príchod márne čaká na oslave svojich tridsiatych narodenín. Okrem neho je tam však už pestrá zmeska ľudí – od jej otca cez najbližšie priateľky, striptéra, spolubývajúceho rapera až po náhodne zatúlanú Jehovistku.
V zmesi udalostí a alkoholu na oslave Hanka spomína, ako prišla z rodných kopaníc do Bratislavy, ako žila v Londýne, ako sa zoznámila s Rišom. A sníva. Sníva o vlastnom kvetinárstve s orchideami, o tom, že raz si to nenápadné dievča, čo si tak veľmi neverí, konečne splní svoj sen. Jej frajer Rišo jej vravieva, že je „súčasťou tej skurvenej generácie. Ktorá prežila detstvo ešte za totality, ale ja ani neviem, či to bola fakt totalita, pretože spomínate na tie časy s takou divnou nostalgiou a ani trochu so znechutením".
Pavel Sibyla o tomto rozprávať vie. A môže. Pretože sám je súčasťou rovnakej generácie, námety problémov, o ktorých hovorí, čerpá priamo zo seba a zo svojich priateľov. To, že knižku píše v ženskom rode, mu napriek príležitostnej neohrabanosti a nie vždy vydareným dialógom, na konci určite radi odpustíme. Pochopíme, aké osobné sú v jeho živote Hankine príbehy...
Rovinami románu prechádza s ľahkosťou – s Hankou spomíname, cítime sa sami, dúfame, snívame a bojíme sa zmeny, chceme byť milovaní aj sa hneváme. Bavíme sa na oslave a čakáme niekoho. Niekoho blízkeho a celí sa trasieme pri každom ďalšom zazvonení. Sme sklamaní, keď to nie je on. A keď príde, rozumieme jej rozhodnutiu...
Niečo o orchideách je všeličo. Aj všeličo nie je. Nie je mojou knihou roka. Je však pre mňa knihou špeciálnou. Takou, čo rýchlo prečítam, no pomaly zabudnem. Takou, čo plynie sama, pretože súvisí aj s mojím životom. Pretože jej verím. Sibyla píše ľahko, bez zbytočných pátosov a generalizácií, a pritom sa dokázal dotknúť ak nie celej, tak podľa mňa určite aspoň veľkej časti tej jeho (a koniec koncov ešte tuším aj mojej) „skurvenej generácie". A za to klobúk dolu. A Artforu vďaka za ďalší špeciálny kúsok do našich knižníc.
Lina Krišková
