Nová monografia renomovaného slovenského jazykovedca Juraja Dolníka Jazyk v sociálnej kultúre prináša autorove výklady zamerané na spätosť jazyka so sociálnou kultúrou v slovenskom jazykovo-kultúrnom prostredí. Monografia prekračuje súčasný metodologický horizont poznávania (spisovného) slovenského jazyka a medze praktizovanej jazykovej edukácie.
Autor v ôsmich kapitolách prináša svoj pohľad na rozličné prejavy jazyka vo vybraných výsekoch sociálnej kultúry, pričom integruje filozofický, epistemologický, semiotický, kulturologický a komunikačnoteoretický pohľad na človeka v jeho jazykovej modalite. V úvodnej kapitole o vedeckej teórii a praxi vo vzťahu k jazyku objasňuje význam praxe pre teóriu (a naopak), špeciálne význam jazykovej praxe pri teoretickom objasňovaní ovládania gramatiky jazyka. Na pozadí súčasných nosných myšlienok teórie poznania autor vysvetľuje rozdiel medzi gramatikou opísanou v učebniciach a gramatikou, ktorú ovládame a preukazujeme v rečovej praxi. Pre odborníkov, pedagógov, ako aj používateľov jazyka je podnetný originálny výklad javu, ktorý nazval bezznalostná gramatická dispozícia, zodpovedajúca praktickému spôsobu existencie gramatiky. Na pochopenie rozpornosti v zaobchádzaní so spisovnou slovenčinou rozoberá jazykovú ideológiu, ozrejmuje ju pomocou opozície autentickej verzus utilitárnej ideológie a zavedením ďalších fundamentálnych pojmov odpovedá na otázku, ktorá ideológia je primeraná vzhľadom na súčasný stav spisovnej slovenčiny a podmienok jej fungovania. Vysvetľovanie obohacuje interpretáciou zdrojov jazykovej ideológie Ľudovíta Štúra.
Keďže autor nazerá na jazyk z pozície jazykovej a sociálnej praxe, ďalšie kapitoly venoval špecifickým aspektom jazykovej komunikácie ako konštituenta sociálnej kultúry. V kapitole o jazykovej situácii ako sieti kultúrnych celkov vymedzuje komunikačné formácie ako kultúrne jednotky a špecificky sa venuje spisovnojazykovej formácii. Pri interpretácii komunikačnej kultúry osvetľuje komunikačné formy a prezentuje pohľad na kultivovanie komunikácie z evolučného hľadiska i z empirickej pozície. Monografiu uzatvárajú kapitoly o sociovedeckej komunikácii a jej aplikácii na komunikáciu medzi jazykovedcami a verejnosťou. Tento jav zasadil do kontextu radikalizácie demokracie a preniesol ho do súčasného slovenského jazykovedného života, aby vytýčil hlavné problémy prístupu k spisovnému jazyku so zreteľom na vývinovú tendenciu slovenského jazykového spoločenstva a k jazykovému aj komunikačnému kultivovaniu jeho príslušníkov.
Predkladaná monografia môže osloviť jazykovedcov, odborníkov z oblasti humanitných a sociálnych vied, ktorých zaujíma fungovanie jazyka v sociálnej kultúre, ale aj všetkých tých, ktorí sa neuspokoja s tradičným nazeraním na spisovný slovenský jazyk v duchu normatívnych tvrdení.
Slavomíra Krištofová
