Recenzia
08.04.2015

Nova et vetera - Július Vanovič

Július Vanovič (1935, foto P. Procházka) pôsobil v Matici slovenskej v Martine a v Slovenskej pedagogickej knižnici v Bratislave, neskôr ako odborný pracovník Ústavu slovenskej literatúry SAV, no v roku 1972 ho musel z politických dôvodov opustiť. Vrátil sa doň v roku 1990. V súčasnosti je šéfredaktorom časopisu Tvorba. Píše prózu, eseje aj odborné práce o slovenskej literatúre a kultúre.

Po dočítaní výberu z inšpiratívnych esejí Júliusa Vanoviča Nova et vetera (F. R. & G. 2014) musím vyjadriť ľútosť nad tým, že ich prídavkom je rozhovor autora s Olegom Pastierom. Ak totiž Kamil Peteraj vo vianočnom dvojčísle KR reaguje na nedostatok citu niektorých súčasných autoriek pre písanie poézie slovami rozhorčenia, dá sa to vnímať ako oprávnená výčitka básnika smerom k novej generácii poetiek. Ale ak v záverečnom dialógu Júliusa Vanoviča s Olegom Pastierom zaznie viacero narážok na súčasných a bývalých pracovníkov Ústavu slovenskej literatúry SAV, je zrejmé, že v rukách držíme horúci zemiak osobných antipatií, ktorému majú možnosť porozumieť len zainteresovaní. Tento rozhovor spätne ovplyvňuje aj moje vnímanie jednotlivých esejí Vanovičovej skvelej knihy prestúpenej krivdou minulých rokov, ktorá je síce usilovne tlmená, ale miestami vyplavená na povrch. A to najmä v textoch venovaných autorom blízkym Júliusovi Vanovičovi. Ale nepríjemnými narážkami na protivníkov sa krivdy nenapravia, len sa leje olej do vyhasínajúceho ohňa. A pritom si to publikácia s podtitulom Nové a staršie eseje o ľuďoch, knihách a dobe nezaslúži. Eseje o tvorbe Júliusa Barča-Ivana, Alfonza Bednára, ale aj časti dotýkajúce sa osudov Ivana Čičmanca a Jána Alexandra Sitára, o ktorých Vanovič píše erudovaným, zanieteným, šaldovským pátosom podfarbeným spôsobom, sú dôležitým vkladom do slovenskej kultúry.