Vyhľadávanie
Memoáre k spisovateľom už akosi patria. Aj knihy o tom, ako písať. Nejeden z velikánov literatúry na sklonku života bilancuje a spisuje svoje zážitky, spomienky a vôbec všetko, čo čitateľovi prinesie ďalší pohľad na človeka, ktorý napísal tie skvelé knihy. Americká spisovateľka Lucia Berlin, autorka mnohých vynikajúcich poviedok oceňovaných i v súčasnosti, mala pestrý život. Práve ten jej bol často námetom na tvorbu, keďže vo svojich textoch neraz reflektovala to, s čím v živote zápolila (napr. alkoholizmus, tri stroskotané manželstvá atď.). Jedného dňa sa i ona rozhodla spísať memoáre, no nie hocijaké, ale o miestach, na ktorých žila, keďže ich bolo skutočne mnoho a všetky pre ňu mali akýsi význam. Kniha Vitaj doma prináša originálnu „sériu spomienok na miesta, ktoré nazývala domovom“ (s. 10).
„Žila som na toľkých miestach, až je to trápne… keďže som sa toľko sťahovala, miesto, kde žijem, má pre mňa veľký význam. Stále hľadám… stále hľadám domov“ (s. 9). Spolu s autorkou sa vraciame až do jej raného detstva. Už to bolo poznačené častým sťahovaním sa, zdá sa, akoby to bol Luciin osud – neustále meniť bydlisko. Otec pracujúci v baniach, matka psychicky raz hore a raz dolu, Luciin život jeden deň na Aljaške, druhý s odľudom Johnsonom v Montane, následne v Texase so starými rodičmi a potom zrazu v očarujúcom Čile. Aj tak by sa dalo popísať spisovateľkino detstvo a dospievanie. Autorka sa však neľutuje, svoje spomienky nám predostiera s istou ľahkosťou, humorom jej vlastným, zaujímavým, veľmi chytľavým štýlom rozprávania, ktorý je miestami opisno-obrazný, najmä keď čitateľovi vyjavuje ďalšie z mnohých miest, kde sa na čas usadila.
Kniha Vitaj doma však nie je len o bytoch či domoch, je najmä o živote na týchto miestach, ktoré boli často spojené s umením. Lucia sa počas svojho života stretla a neraz aj spriatelila s mnohými umelcami, spisovateľmi, hudobníkmi. Kým ona opisuje dané vzrušujúce časy v jej živote, čitateľ je fascinovaný a v duchu zvažuje, čo by robil on, keby bol na jej mieste. Aké by bolo stretnúť všetky tie osobnosti vrátane nej? Vďaka tomuto textu môžeme aspoň sčasti nahliadnuť za pomyselnú oponu, spoznať rozdiel medzi bežným životom matky v lofte v New Yorku a životom odohrávajúcim sa na večierkoch plných zaujímavých osobností: „Celé hodiny sme sa rozprávali a smiali pri pohári kalifornského vína Gallo. V Albuquerque sa zvykli zastaviť aj iní spisovatelia a hudobníci. Allen Ginsberg, Jack Kerouac, Gerry Mulligan, Dick Twardzik, Percy Heath. Prišiel aj sochár John Chamberlain, ako aj filmár Stan Brakhage. Všetci sme mali pocit, že žijeme vzrušujúce časy, dôležité obdobie pre poéziu, výtvarné umenie a jazz“ (s. 53).
Z jej rozprávania cítiť, ako vždy žila prítomnosťou. Čitateľ možno nebude súhlasiť s mnohými rozhodnutiami, ktoré Lucia Berlin v živote urobila a o ktorých píše otvorene, nedbajúc na názor iných. Možno ju dokonca aj odsúdi, ale na druhej strane určite ocení úprimnosť, s akou sa mu prihovára. Umenie, úžasné opisy nádherných pláží a života v Mexiku, rodinný život, vzťahy s mužmi a neposlednom rade starosti a radosti písania – to všetko možno nájsť v prvej polovici knihy – v tomto pomerne krátkom texte, ktorý autorka nestihla dokončiť.
Druhú polovicu knihy tvorí korešpondencia. Lucia Berlin, ako sa dozvedáme už v úvode napísanom jej synom, bola vášnivou pisateľkou listov. Vďaka týmto listom adresovaným priateľom máme možnosť dotvoriť si jej životný príbeh a spoznať ju, keďže sa v korešpondencii blízkym otvára ešte viac ako v štylizovanom texte nedokončeného rukopisu. Listy sú, pochopiteľne, veľmi svojrázne, charakterizuje ich hovorovosť, spontánnosť, nepripravenosť, často nepolapiteľný myšlienkový prúd, ktorý si treba prečítať aj viackrát, no aj tak sa občas môže stať, že nebudete tušiť, čo tým vlastne chcela vyjadriť. Čitateľovi teda neraz chýba kontext, nedozvie sa všetko, čo by chcel vedieť, a mnohé z prečítaného mu nemusí dávať zmysel. Listy sú navyše miestami naozaj expresívne, a tak nemajú len informačnú hodnotu, ale ich prečítanie vyvoláva rad emócií. Autorka nás v nich zavedie až do samotného jadra jej pocitov a myslenia. Ani neviete ako, zrazu sa ocitnete v romanci, kým pred chvíľou ste objavovali krásy Južnej Ameriky. Dramatické a smutné okamihy striedajú vtipné, často až bizarné historky. Humorný je tiež akýsi zoznam problémov v domoch, kde Lucia žila. Neraz sa možno pozastavíte nad tým, koľkokrát bola vysťahovaná (čo by nemuselo byť až také zvláštne) a koľkokrát sa prepadla strecha daného obydlia (to už je trochu zvláštne). „White House, Corrales, Nové Mexiko – pokazená pumpa, studňa vyschla, elektrina zoskratovala, sliepky a králiky podochli, termity, koza si zlomila nohu. Zastrelili sme ju. Dažde, vytopená pivnica, zábradlie spadlo, prepadla sa strecha. Zdochli aj nové sliepky. Princeton Street, Albuquerque, Nové Mexiko – prepadla sa strecha. Vysťahovali nás. Griegos Road, Albuquerque, Nové Mexiko – podpálila som ho“ (s. 87).
Knižka je doplnená fotografiami Lucie od detstva cez dospievanie až po dospelosť, materstvo či život ako vystrihnutý z filmu Modrá lagúna. Sledujúc autorkin život a jej myšlienkové pochody môže mať recipient pocit, akoby čítal veľmi intímny denník, ktorý mu dovolí spoznať ju, a hoci kniha zachytáva len prvé tri desaťročia jej búrlivého života, prináša najmä poznanie začiatkov jej umeleckej tvorby, ako aj toho, ako sa v tom čase v USA vydávali knihy. Aj keď ste sa ešte s tvorbou tejto autorky nestretli, pokojne môžete začať knihou Vitaj doma. Dosiaľ vyšla v slovenčine jedna zbierka poviedok Manuál pre upratovačky (Inaque, 2016), avšak na vydanie sa pripravuje ďalší titul, konkrétne kniha Večer v raji. Je len na vás, ako začnete, Luciu Berlin si však určite prečítajte.
