Vyhľadávanie
„Knihu o starobe netreba nutne končiť nariekaním, ale nemožno ju ukončiť salvami,“ píše v záverečnej kapitole autobiografickej knihy Niekde ku koncu anglická, u nás zatiaľ neznáma spisovateľka Diana Athill (1917 – 2019). Uvedený citát veľmi presne vystihuje vecný, lakonický, nesentimentálny a otvorený spôsob, akým autorka písala svoje úvahy o (najmä vlastnej) starobe. Téma starnutia či samotnej staroby, navyše uchopená spomínaným spôsobom, nie je častá v našej, ani svetovej literatúre, o to cennejšie je, že knižná edícia ASPEKTU siahla po titule, ktorý sa stal hneď po vydaní bestsellerom, získal prestížne ocenenia a doposiaľ vyšiel v dvanástich krajinách.
Diana Athillová, ktorá má na konte viacero autobiografických kníh, román i poviedky, zúročila v tvorbe dlhoročné skúsenosti editorky a lektorky vydavateľstva André Deutsch. Fakt, že spolupráca so spisovateľskými osobnosťami ako John Updike, Simone de Beauvoire, Jean Rhysová, Elias Canetti, Margaret Atwoodová a ďalší akiste zanechala stopy na Athillovej písaní, nezmenšuje originalitu jej kníh. Autorka v nich vychádza predovšetkým z vlastnej životnej empírie, respektíve z citlivého pozorovania skúseností iných ľudí.
Príklon k autobiografickému žánru, ktorému sa Athillová najviac venovala, súvisí s jej presvedčením, že každý individuálny život je dostatočne zaujímavý na to, aby bol hodný pozornosti a skúmania. „Môj vlastný život je jediný, ktorý naozaj poznám,“ píše celkom v montaigneovskom duchu a „ak má byť preskúmaný, treba ho preskúmať tak poctivo, ako je len možné...“. Memoárová kniha Niekde ku koncu svedčí o práve takejto maximálnej poctivosti zaznamenávania a reflektovania nielen záverečných, ale aj predchádzajúcich fáz autorkinho života. Athillová nás stručne prevedie svojím detstvom, mladosťou, pričom nezabudne kriticky komentovať niektoré aspekty výchovy v anglickej spoločnosti (pripomenie to podobne kritické výhrady Virginie Woolfovej), napríklad pretrvávajúcu „rodovú samoľúbosť“ vyplývajúcu z tradične pestovanej mentality národa, ktorému kedysi patrila značná časť sveta.
Autorka sa retrospektívne vracia k prežitým ľúbostným vzťahom, od romantických, presiaknutých mladistvým idealizmom po krátke, menej významné aférky až napokon k obdobiu, v ktorom sex a vzťahy na ňom založené prestali byť pre ňu dôležitými a partnerstvo nadobudlo iné, trvalejšie podoby. Mužsko-ženské a vôbec medziľudské vzťahy patria ku kľúčovým témam tejto memoárovej knihy. Autorka na ne nazerá z jasne vymedzenej ženskej perspektívy, skúmajúc napríklad to, ako sa zmenili podoby týchto vzťahov, ale aj spôsob starnutia žien (a jeho akceptácie) v priebehu jej života, ako sa posunuli časové hranice staroby, ale prezentuje tu aj meniace sa pohľady na rodinu, miesto ženy v nej.
So sympatiou som sledovala, ako spisovateľka v knihe rozvíja myšlienku o kontinuite ľudského života, zdôrazňujúc celostný pohľad na každý individuálny príbeh, pretože, ako dôvodí, „to, čo sa stalo dnes, je, samozrejme, úzko popretkávané s tým, čo sa stalo včera... jednoducho ide o pokračovanie toho istého procesu...“. Azda by sa to dalo vyjadriť aj tak, že v starobe sa človek neocitne v koži cudzieho, neznámeho človeka, ale je tým, kým sa stával po celý život, osobou či osobnosťou, ktorú sám utváral, formoval v predchádzajúcich obdobiach, v tomto zmysle, ako vraví autorka, „v starobe žne, čo predtým zasial“. A je podľa mňa dôležité nazerať na starobu práve takto, ako na prirodzenú súčasť života ako celku, je to otázka, ktorej sa dnes venuje i filozofia a ktorá je aktuálna z hľadiska spoločenských postojov k starobe a starým ľuďom. Athillová ju nastoľuje bez zbytočných špekulácií, mierne odľahčene, niekedy až humorne, no nie zľahčujúc jej význam.
Popri vzťahoch autorka pripisuje v súvislosti so starnutím a starobou nesmierny význam aktivitám, ktoré človek v tomto životnom období vyvíja a ktoré, ako hovorí z vlastnej skúsenosti, sa mu môžu stať osožným únikom. Pre ňu samotnú sa takými únikmi stali viaceré činnosti, ktorým sa predtým vôbec nevenovala a v ktorých potom objavila krásu, čaro a zdroj vitality. Boli to na prvý pohľad odlišné, no ako sa vyznáva, príjemnému starnutiu napomáhajúce činnosti: kreslenie, krajčírstvo, hrnčiarstvo, záhradníčenie, vďaka ktorému, ako píše, sa cítila taká šťastná ako nikdy predtým. A samozrejme, knihy – ich čítanie, recenzovanie a aj písanie, autorka sa priznáva až k závislosti od kníh, treba povedať, že sa predstavuje ako nesmierne erudovaná čitateľka i kritička s originálnym pohľadom na literárne diela. Zaujalo ma, ako opisuje aj svoj spôsob tvorby, v ktorom dominuje spontánnosť, uvoľnenosť, možno aj hravosť, no hoci v ňom absentuje nejaká presnejšie vymedzená metóda, napokon sa vždy ukáže, že kniha má dobre premyslenú štruktúru.
V memoárovej knihe autorka venuje pozornosť otázke utvárania identity v rôznych životných fázach, vyrovnáva sa so svojou bezdetnosťou, spomína svoje prehry i úspechy, neopomenie ani názory na smrteľnosť, konečnosť individuálneho života, vyznáva sa zo svojho chápania náboženskej viery, morálky, celého života a smrti. O starobe píše „bez útechy náboženstva“, no síce „ľahostajná k religióznemu písaniu“, zamýšľa sa nad vplyvom náboženstiev na ľudskú spoločnosť, oceňuje kultúrny význam Biblie.
Cez ženskú perspektívu, z akej autorka hľadí na starnutie a starobu, sa jej darí uchopiť niektoré rodové špecifiká oboch fenoménov, čo nezmenšuje, naopak, myslím si, že zvyšuje príťažlivosť a prínos knihy aj pre mužských čitateľov, mnohé Athillovej zistenia o čase života „niekde ku koncu“ možno pokladať za univerzálne a hodno sa nad nimi zamýšľať.
