O desivej romantike jedného muzikológa

„Slávne poviedky a romány Ernesta Theodo­ra Wilhelma Hoffmanna (1776 – 1822) sa stali príslovečnými vďaka dokonalej forme, hoci sa v nich objavuje istá neserióznosť a výstrednosť a chýba im onen moment exaltovanej, čírej hrôzy, ktorá vyráža dych, čosi, čo sa podari­lo dosiahnuť i menej talentovaným autorom. Vo všeobecnosti má čitateľ dojem z Hoffman­novho diela skôr groteskný než hrôzostrašný dojem.“

Toto napísal pred storočím o objekte tejto recenzie H. P. Lovecraft vo svojej práci Nad­prirodzená hrôza v literatúre. Spomenul som si na to, lebo čo sa týka protohororových diel a romantických gotických románov neexistuje lepší zdroj ako Lovecraft. Avšak, hoci je jeho charakteristika Hoffmannových textov pres­ná, treba ju doplniť, nakoľko kultúrny kontext na Slovensku v roku 2020 je predsa len iný.

Nedávno u nás vyšla zbierka Hoffmanno­vých poviedok Sandmann. Piesočný démon a iné strašidelné poviedky. Publikácia má mnoho farebných ilustrovaných strán, ktorých autorom je Dávid Soboň, kvalitný papier, dô­slednú typografiu – a ja si kladiem otázku, či je to nevyhnutné. Gotický román, predchodca hororu a odnož romantickej literatúry u nás nemá čitateľskú tradíciu. Text Poea, Shellyo­vej a jej muža či strašidelné poviedky Oscara Wildea u nás stále vychádzajú. Avšak mimo svojho literárneho kontextu, nevychádzajú u nás ako ukážky spomínaného žánru, ale kvôli tomu, kto sú ich autori. Hoffmann je v našich končinách v podstate neznámym autorom nečítaného žánru. Poznajú ho len muzikológovia, aj to nie ako spisovateľa, ale hudobného teoretika. A pritom jeho dielo nesie silný odkaz, hlavne vo svete opery a baletu. Právom sa teda pýtam, komu je táto skvostne spracovaná kniha určená?

Ako ukážka dobovej literatúry a gotického protohororu funguje úžasne. Obsahuje štyri rozdielne texty postavené na rozdielnom literárnom prístupe a funkcii. Titulná poviedka Sandmann je strašidelný príbeh o neskrývanej hrôze z automatizácie a vedecko-technickej re­volúcie. Poviedka sa dá čítať i ako predchodca sci-fi o robotoch. Druhá poviedka má, podobne ako iné fantastické dobové poviedky, čitateľa poučiť o povahe vedomia a mechanicky tvo­renej hudby. Tretia je typická temná romanca a štvrtá zase rozprávka, ktorá spĺňa všetky vlastnosti literatúry romantizmu.

Ako literáta a fanúšika žánrovej literatúry ma tento exkurz do praveku hororu nekonečne fascinuje. Pre bežného čitateľa však Hoffman­nove texty budú zastarané. Ťažkopádne. Príliš opisné s nevyváženým tempom a didaktické. Sú zároveň plné fantastických výziev a pes­trých opisov, ale štýl a stavba poviedok môže nudiť. Ďalším aspektom sú ich témy; dnes ne­aktuálne a nezaujímavé. I výborná štylizovaná kubistická kresba je niekedy skôr na škodu, keďže neladí s náladou poviedky, hlavne pri Cudzom dieťati.

Hoffmann sa teda dá čítať ako ukážka ro­mantickej literatúry, tej temnejšej, pre súčas­ného čitateľa však nie strašidelnej. Lenže tomuto vydaniu niečo chýba. Chtiac-nechtiac ho musím porovnávať s vydaniami Poea od Snow­Mouse, lebo tie sú dokonalou ukážkou toho, ako spracovávať takúto literatúru. Ponúkajú nielen kvalitné prevedenie a výborne prelože­né poviedky, ale aj dobový a literárny kontext v podobe poznámkového aparátu. Podobne sú na tom i Lovecraftove Spisy od českého vydava­teľstva Plus.

Sandmann by bol teda úžasným li­terárnym exkurzom, vydavateľ nám však nedal sprievodcu. Dostali sme zastarané texty, ktoré zaujmú len malú skupinu čitateľov, v krásnom obale. Nádherné, fascinujúce, ale zbytočné.