Škoda lásky a jej prínos

Emil Boleslav Lukáč: O láske neláskavej

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov 2003

Zostavil Martin Gajdoš

  Básnická zbierka O láske neláskavej je reedíciou rovnomennej knihy predstaviteľa poprevratovej generácie autorov a básnika novosymbolizmu. V čase, keď tieto básne vyšli, mal už E. B. Lukáč za sebou esteticky a literárne podnetné zbierky Spoveď Dunaj a Seina, ktorými prekročil hranice slovenskej literatúry a vstúpil do širšieho kontextu európskej literatúry.

  Ak v týchto zbierkach nachádzame súvislosti s francúzskym, českým či maďarským symbolizmom, množstvo biblických a mytologických zdrojov, gnozeologických a emocionálnych rozporov, ktoré sa riešia vo filozofických meditáciách, v zbierke O láske neláskavej autor už smeruje ku krásnej jednoduchosti civilnej výpovede či k oveľa pregnantnejšiemu formulovaniu pocitov a myšlienok. V tejto básnickej zbierke Lukáč pokračuje v rozvíjaní intímnej motivickej línie prvých básnických zbierok, no jeho výraz je otvorenejší. Mučivé sebaskúmanie a charakteristický dolorizmus, posunom do všeobecnejšej roviny reflexie vzťahov muža k žene, stráca svoje ostré hrany a nadobúda melancholický nádych zmierenia.

  V zbierke, napokon ako nás o tom presviedča jej názov,  prevažujú ľúbostné básne, v ktorých vzdialenosť medzi mužom a ženou vypĺňajú rôzne pochybnosti, protiklady, priam nepochopiteľné bariéry váhania znemožňujúce nadviazať dvom ľudom zmysluplný milostný vzťah. Ktovie, aká by však bola láska, ktorá by dospela k vlastnému naplneniu a o čom by bola poézia, ak by vyschol prameň sklamania a horkého poznania?

  Práve tento paradox sa stáva zdrojom Lukáčovej kreativity. Láska lyrického hrdinu sa zvyšuje priamo úmerne odmietnutiu, resp. „neláske“ vyvolenej ženy. Uvedomuje si, tým väčšmi, čím viac do jeho postojov, vnímania a pocitov vstupuje racionalita, že sľuby, predstavy a sny sú protikladom svojej vlastnej realizácie.

  Citový chlad, nezáujem, mrazivý odstup, tvorí protiklad k ohňu, k vášnivej túžbe, čím sa vytvára textové napätie protikladov, ktoré sa priťahujú. Každý pokus o dostredivý pohyb však zachováva ich pozíciu. Dotyk s bezprostrednou realitou a zažitá skúsenosť odkrývajú skutočnú podstatu snaženia lyrického hrdinu. Zrazu vidíme ako „smúti biela tvár“, cítime „studený a smutný sneh“ a v tej chvíli sa spája čistota so smútkom a nenaplnením.

  Okrem farebnej symboliky Lukáč využíva i prírodnú symboliku modernistického typu, spôsob jej využitia na odkrytie vnútorného pocitového sveta subjektu približuje autora k nástojčivosti Kraskovej básnickej výpovede. Lukáčov pesimizmus je v zbierke O láske neláskavej oveľa menej sofistikovaný a knižný než tomu bolo napríklad v Spovedi. Moment úprimnosti a priamočiarosti sa tu výrazne posiľňuje, čo umožní rozvitie spoločenskej problematiky v nasledujúcich zbierkach.

  Tento Lukáčov excelentný tanec „na lane lásky“ - nad priepasťou - je svedectvom o vrtkavosti ľudského šťastia a odvážnych vývinových tendenciách poézie. Práve pre veľmi dobrú čitateľnosť a zrozumiteľnosť tejto zbierky v rámci Lukáčovho diela, je jej opätovné vydanie správnou voľbou.

Jaroslav Vlnka