Vyhľadávanie
„Park je kultivovaný priestor, ktorý treba udržiavať, zveľaďovať. Musí mať záhradníkov, ktorí ho stále kultivujú, aby park bolo vidno, aby mohol rásť, aby sám mohol kultivovať ľudí. Park patrí kultúre načúvania, premýšľania, ticha, rozhovorov, kontemplácie, relaxu, oddychu a hry. Park je záležitosť vkusu,“ hovorí Ivan Štrpka v knihe Rozhovory v Parku a má, na prvé počutie, na mysli trávnatú plochu s okrasnými drevinami a kvetmi, kam sa chodíme prechádzať a relaxovať. Park bol však zároveň aj názov unikátneho literárno-fotografického časopisu, ktorý u nás vychádzal v rokoch 1996 – 2002 s cieľom „vyhraniť sa voči nevkusu charakteristickému pre časopisy zaplavujúce vtedajší trh“. Vyšlo spolu osem čísel a jeho tvorcami či hybnými silami boli vydavateľ a šéfredaktor Filip Vančo, grafický dizajnér Palo Bálik a redaktorka Jana Beňová. Tá sa ako dnes už renomovaná autorka literárnych próz (jej román Café Hyena získal v roku 2012 Cenu Európskej únie za literatúru) a mnohých novinárskych textov podujala na zaujímavý experiment: s odstupom dvadsiatich rokov vyhľadala protagonistov oných časopiseckých rozhovorov v Parku (väčšinou to boli a naďalej sú významné osobnosti našej kultúrnej scény) a s výnimkou publicistu Eugena Gindla, ktorý nás medzičasom opustil, urobila rekonštrukciu pôvodných debát, aby zistila, ako tieto osobnosti dnes reflektujú zmeny v našom i širšom spoločenskom živote.
Jana Beňová nie je len autorkou kratších, viac či menej úspešných prozaických útvarov, často s čudnými, takrečeno neurotickými gnómami („nenarodili sme sa preto, aby sme sa narodili“), ale predovšetkým vtipnou a vnímavou glosátorkou nášho verejného života, nemilosrdne kritizujúcou jeho nešváry. Súbor jej novinárskych fejtónov, uverejňovaných v denníku SME v rokoch 2006 – 2010, vyšiel síce neskôr knižne vo vydavateľstve Artforum pod názvom Dnes, no to vydanie bolo také miniatúrne, že ho v kníhkupectvách návštevníci ľahko prehliadli (zopár novinárskych textov z knižky, ktorá stojí za prečítanie, sa objaví aj v publikácii Rozhovory v Parku). V súčasnosti sa Beňová, na škodu svojich čitateľov, venuje žurnalistickej práci už len sporadicky.
Spomedzi desiatich osobností v knihe rozhovorov – „dvojčiat“ si osobitnú pozornosť zasluhujú tie, ktoré v našej kultúre pôsobia už desaťročia a majú hlboké skúsenostné zázemie. Peter Zajac prešiel za uplynulých dvadsať rokov dlhú cestu od excelentného literárneho vedca (a zároveň prominentného revolučného nositeľa étosu Novembra), neskôr rešpektovaného, medzinárodne uznávaného vysokoškolského pedagóga cez neúspešného politika späť k svojej, dnes už životnou skepsou poznačenej akademickej doméne. Alta Vášová, múdra, no rovnako plachá a introvertná ako v minulosti, nám umožňuje nazrieť do svojho súkromia, hoci zďaleka nie tak intenzívne ako v knihe rozhovorov Sledoslov, ktoré pred rokmi robila s Jánom Štrasserom. S výtvarníkom Lacom Terenom sa vtedy aj teraz zhovárala Kamila Krkošová, jeho drsnosť ostro kontrastuje s miernou, poetickou letorou osamelého bežca Ivana Štrpku. Ironická štylizácia karikaturistu Martina Šútovca, ktorého v čase prvého rozhovoru verejnosť poznala iba ako návštevníka krčmy Stoka a hráča na banjo v kapele Lucie Piussi Živé kvety, sa v priebehu rokov výnimočnou tvorivou činnosťou iba prehĺbila. A napokon nezabudnuteľný dobrodruh Eugen Gindl, človek, na ktorom bolo, slovami Andreja Bána, košaté všetko – ten už svoju rozhovorovú „dvojičku“ pisateľke dať nestihol, a tak je v knihe namiesto nej osobná spomienka z pera Lucie Piussi. Ostatné rozhovory v knihe sú viac-menej povinná jazda, no vďaka aj za ne.
Jana Beňová: Rozhovory v Parku
Bratislava: Brak, 2023
