O ľuďoch a hrubosti ich doby

Silvester Lavrík (nar. 1964) je etablovaný a polyfunkčný autor, na súčasnej sloven­skej kultúrnej scéne známy ako spisovateľ, publicista, divadelník či rozhlasový režisér. V próze debutoval zbierkou poviedok Allegro barbaro v roku 2002, pozitívnu kritickú re­flexiu zaznamenal predovšetkým jeho román Nedeľné šachy s Tisom z roku 2016, za ktorý získal nielen nomináciu do finálovej desiatky Anasoft litery, ale aj Cenu Jána Johanidesa.

Pri práci na divadelných adaptáciách slo­venskej klasiky sa už dávnejšie dostal k téme kultúrnej a historickej pamäti, ktorá sa javí ako kľúčová aj pre jeho dva ostatné romány. V kon­texte 20. storočia a strednej Európy sa v nich vyrovnáva s pôsobením jednotlivca v dejinách, ale aj s prítomnosťou národa v nich. Skúmanie „slovenskosti“ preňho znamená najmä nahma­távanie jej dobových charakteristík, limitov a konfliktov, do ktorých Slováci vstupovali. Politické, ekonomické a ideologické zmeny sa počas pár desaťročí v prvej polovici 20. storočia výrazne prejavili aj na kultúrnej a etnickej tvári tejto krajiny. Lavrík ako umelec a publicista o týchto procesoch píše, upozorňuje na naše malosti a zlyhania, no aj v novom románe si uvedomíme, že do istej miery pristal na hru tých, voči ktorým sa ideovo vyhraňuje a kto­rých oprávnene kritizuje. Silný je vo svojich opisoch dobovej každodennosti, života a kultú­ry v širokom zmysle slova, ktoré majú zvyčajne „nadjazykový“, „nadetnický“ charakter. No keď hodnotí a komentuje, implicitne pracuje s mi­náčovským konceptom Slovákov ako vidieckej ahistorickej masy, ktorý nás tak nešťastne od­delil od veľkej časti vlastných, rozumej uhor­ských, dejín.

Vo svojom prvom historickom románe Ne­deľné šachy s Tisom sa autor sústredil na jednu postavu a miesto v pomerne krátkom časovom období, teda na prezidenta vojnovej Slovenskej republiky Jozefa Tisa v prostredí jeho kňazské­ho pôsobiska Bánovce nad Bebravou od druhej polovice 30. rokov do záveru 2. svetovej vojny.

Už tam aktívne pracoval s autentickými dobo­vými materiálmi, úspešne vsadil na evokáciu každodennosti a rozprávanie nielen formálne ozvláštnil využitím nespoľahlivej rozprávačky, mentálne postihnutej Anny, ale týmto postu­pom aj vecne sproblematizoval monologicky chápaný výklad dejín.

Táto rekapitulácia v mnohom platí aj na jeho ostatný román Posledná k. & k. barónka. Spi­sovateľ si tu opäť zvolil priestor, ktorý pozná z autopsie, tentoraz svoj rodný Spiš, aj ďalšiu reálnu historickú postavu, barónku Margitu Czóbelovú (1891 – 1972), ktorá celý svoj život pre­žila v kaštieli v Strážkach (dnes súčasť Spišskej Belej). Jej navonok nenápadný život je nepochyb­ne téma hodná umeleckého spracovania. Nielen kvôli nej samej, ale aj jej rodine, ktorá tvorila a reprezentovala uhorskú kultúru a vzdelanosť v tomto kedysi poprednom a prosperujúcom regióne monarchie. Patril do nej napríklad aj impresionistický maliar Ladislav Mednyánszky.

V porovnaní s predošlým románom tu sú aj odlišnosti: O Tisovi čosi vie azda každý našinec, to sa o Margite Czóbelovej iste povedať nedá. A ešte v jednej veci je tento nový román iný. Nesústreďuje sa na jedno miesto v relatívne krátkom čase, ale jeho časový aj geografický záber je širší: od konca 19. storočia do druhej polovice 20. storočia, zo Strážok či Kežmarku sa dostaneme do celého Spiša aj ďalej. Zvládnuť tento časopriestor bola veľká tvorivá výzva, ktorú Lavrík zvládol omnoho úspešnejšie ako iní. Dostatočnými strašiakmi, ako to celé mohlo dopadnúť, sú viaceré instantné či „práškové“ súčasné romány o slovenských dejinách.

Kto by mohol hodnoverne hovoriť o toľkých postavách na ploche mnohých desaťročí? Pro­zaik si zvolil „fluidný“ princíp, keď voľne kom­binuje autorského a priamych rozprávačov. Týmto sa však štruktúra rozprávania v tomto románe nevyčerpáva. Do príbehu vstupuje aj samotná kniha ako objekt, na obálke, predsád­kach a vložených stranách prináša faktografic­ké paratexty z barónkinho života a obrazové aj textové informácie o dobových reáliách. Autor sa tu aj hrá – v závere knihy sa ukáže, že hodnoverne vyzerajúce barónkine ľúbostné listy sú len tvorivou licenciou jednej z postáv.

Spisovateľ využil dosť z postmoderného diapazónu rozprávačských postupov s cie­ľom vytvoriť pestrý a pluralitný dobový svet. Naozaj tu znejú rôzne hlasy, sluhov aj pánov, boľševikov, monarchistov aj demokratov, všet­kých možných spišských národností vrátane Rómov, no ide skôr o potenciálnu než naozaj v texte uskutočnenú rôznorodosť právd. Pestrý spišský svet s jeho náciami, jazykmi, zvykmi, mestami a mestečkami a ich ľudskými príbeh­mi Lavrík osvetlil svojou vlastnou silnou ba­terkou, ktorá dosť jasne a zľahka didakticky určuje náš pohľad na dobu a človeka v nej. Hodnoty sú preňho vnútri starého šľachtické­ho sídla v Strážkach, povojnová epocha vlády komunistov je obdobím zla a rozkladu.

Hoci je barónka Czóbelová v románe viac menej stále prítomná, ťažko ju označiť za hlavnú postavu. So svojou rodinnou his­tóriou siahajúcou do stredoveku, kultúrnym pozadím, talentmi (výtvarné umenie) a koníč­kami (kone a šport) je autorovi skôr vhodným nástrojom, ako sa esejisticky vyrovnať s rod­ným krajom. A Lavrík presvedčivo ukazuje, že o Spiši a Tatrách sa naozaj dá veľa a zaujímavo rozprávať. Barónka ako postava však nepô­sobí dosť výrazne, jej vnútorný svet zostane akýsi neúplný, neodhalený.

Epizódy, keď zasiahla do vonkajšieho sveta za múrmi kaštieľa výraznejšie, napríklad svojou odbojovou činnosťou počas druhej svetovej vojny, vďaka ktorej ju musela rešpektovať aj povojnová totalitná moc, sa v románe len mihnú, pričom sú zjavne kľúčové pre jej hodnoty a vnútorný svet. Najdôležitejším (a pritom z naratologického hľadiska nespoľahlivým) rozprávačom je istý Šlauko, agent nasadený novou komunistickou mocou priamo do kaštieľa. Spolu s Ciporou, pô­vodne dcérou kežmarského obchodníka a ne­skôr reprezentantkou novej moci, tvoria kľúčovú dvojicu románu, ktorý sa v skutočnosti viac ako okolo barónky točí okolo ich životného príbehu nenaplnenej či len čiastočne naplnenej lásky.

Autor svoju knihu žánrovo definuje ako „dokuromán“, no táto „dokumentárnosť“ je dosť neurčitá, viac ako fakty ho baví ich miešanie s fikciou. Vzniká teda hmla, ktorej funkčnosť a prínos pre umelecké rozprávanie, nie sú vždy zrejmé. Aj jednotlivé dokumen­tárne paratexty majú vo vzťahu k nefikčnému svetu rozličnú hodnotu, dobové fotografie zachytávajú svet barónky Czóbelovej v jeho „skutočnosti“, reprinty dobových dokumen­tov rovnako približujú reálie, no v niektorých paratextoch sa zas prozaik citovo angažuje až tak, že na chvíľu presunie svoju prózu bližšie k žánru literatúry pre ženy, napr. keď o ba­rónke napíše, že „bola schopná ľúbiť a veriť aj v časoch, keď milovať nebolo koho“ (s. 454).

O čom je teda tento štylisticky zručne napí­saný román, ktorý si zaslúži pozornosť nielen svojím rozsahom a hĺbkou autorovej prípravy? Mohli by sme ho označiť za pokus o štúdiu člo­veka rozvráteného vojnou a šokovaného hru­bosťou novej doby, pričom referenčnou doskou odkazujúcou na hodnoty a pomery sveta sta­rého je práve dohasínajúci život v chátrajú­com strážťanskom kaštieli. A dlhý život ba­rónky Czóbelovej je príkladom tichej tragédie človeka, ktorý svojím dlhým životom prekročí svoju dobu a dostane sa do sveta, kde je jedinou možnosťou spriesvitnenie kdesi v úzadí.