Vyhľadávanie
Katarínu Kucbelovú na literárnej scéne vnímame už od roku 2003 najmä ako úspešnú poetku. Už svojím románovým debutom Čepiec, nominovaným na cenu Anasoft litera, sa čitateľom predstavila aj ako veľmi talentovaná prozaička, čerstvý román Modrosleposť je jej len druhé prozaické dielo.
Modrosleposť jednoznačne predpokladá čitateľa otvoreného krehkým významovým spojeniam, ktorý si v priebehu románu skladá denníkovo pôsobiacu mozaiku pozostávajúcu zo striedania perspektív. Autorka do veľkej miery využíva retrospektívu, „vtedy“ sa však dômyselne prelína s „teraz“, čím čitateľa udržiava v stálej pozornosti a v napätí. Jednotlivé kapitoly románu sú pritom uvádzané úryvkami z literárnych diel, opismi počasia, živočíchov a ich správania či inými textami, ktorými autorka viac či menej naznačuje obsah kapitoly. Kucbelová dokonca v mnohom zachádza až do explikácie, čo však nijako neubližuje umeleckosti textu – naopak, efektne ju podčiarkuje. Náznaky a významové prepojenia si však čitateľ uvedomí až po prečítaní samotného textu kapitoly, čo poukazuje na sofistikovanú prácu autorky s obraznosťou a vnútornými súvislosťami.
Tie autorka hľadá a nachádza najmä v prienikoch zvieracej a ľudskej ríše. Výrazným prelínaním živočíšnej ríše s tou ľudskou poukazuje na krehké a stierateľné hranice medzi nimi, súčasne jej zvierací svet slúži ako východisko hypotetických úvah o minulosti anonymnej rozprávačky či východisko metaforického zobrazovania reality. Tým demonštruje svoj poeticko-pozorovateľský talent. Má radosť z anomálií, ktoré pomáhajú vysvetľovať ľudskú nedokonalosť. S postupným čítaním tieto „paralelné svety“ splývajú viac a viac, ich kontrasty a prieniky vystupujú do popredia čoraz výraznejšie, príbeh románu tak vďaka nim vyznieva skutočne naliehavo a živo. Celý román-mozaika od svojho začiatku smeruje k vystavaniu celku – najskôr skrytého, postupne odhalenejšieho až takmer na kosť obnaženého vzťahu Molnára a rozprávačky. Ten je v centre pozornosti, každá úvaha či spomienka rozprávačky z neho vychádza a napokon doň smeruje aj každá digresia. Čitateľ je konfrontovaný s vnútornými poryvmi anonymnej rozprávačky, ktorá suseda Molnára sleduje. V spomienkach pátra po príčinách ich dlhoročného odcudzenia a hľadá si k nemu opäť cestu, čo pôsobí ako pokus o premenu jej platonickej fascinácie Molnárom na opäť vzájomne blízky vzťah. Tento pokus sa však mení až na akúsi obsesiu, racio vyrušujúcu idolizáciu. Molnár sa tak nechcene stáva akousi obeťou – stalkuje ho nielen „ona“, ale s ňou aj čitateľ. Dozvedá sa aj najosobnejšie detaily ich nekonvenčného, priam čudesného pracovno-priateľského vzťahu, spoznáva Molnára, niekdajšieho umelca, pracovníka v ZOO a samozvaného básnika zvieracej reči, aj z hľadiska širších spoločenských väzieb. Dôležitú úlohu v románe-mozaike zohráva práve individuálna pamäť. Tá pôsobí ako šiesty zmysel, ktorý sa aktívne podieľa na poznávaní subjektívneho sveta, zároveň však pôsobí konzervačne. Autorka v rámci rozprávačkinho formovania Molnára pristupuje aj k detailným opisom jeho umeleckej činnosti, rekonštruuje performancie či výstavy – buduje tým nielen román ako taký, ale vo svojej podstate tvorí umenie v umení, ktoré tiež prispieva k celkovému zmyslu diela. Takýto postup je skutočne pôsobivý, obzvlášť, keď si uvedomíme, že ide o fikciu.
Pozorovanie sa v priebehu románu intenzívne zameriava na zobrazovanie pocitu úzkosti zo života, ktorý autorka podčiarkuje rôznorodými úvahami o slobode a jej relatívnom vnímaní, využívajúc paralely so živočíšnou ríšou: „Zvieratá narodené v zajatí trpia menej.“ (s. 23) Podobné momenty románu sa často spájajú s viac či menej úspešnými pokusmi o útek, prepojenými so spoločensko-politickým pozadím, aj tým aktuálnym. Naliehavá potreba slobody, ktorú postavy intenzívne, no ambivalentne vnímajú, je zdôrazňovaná zmienkami o pocite uväznenia vo svete či v sebe: „Kamkoľvek idem, som vo svojom väzení.“ (s. 170) To je vystupňované rozprávačkiným metaforickým stotožnením sa s dažďovníkom, vtákom, ktorý väčšinu svojho života prežije v letku. Rovnako seba-definujúci živočích je pre Molnára sliepka. Bežný vták, ktorého nepochopená genialita je preňho fascinujúca, prosperuje najviac v modrom farebnom spektre. Aj príčinou jeho stretnutia s rozprávačkou bola modrá – Molnárove prednášky o farbách, v podstate „celý život je úsilie o modrú“. (s. 147) Modrá teda v kontexte románu nadobúda význam akéhosi osobného rastu, vnútornej homeostázy, no „o modrú sa treba zaslúžiť“. (s. 147) S rozpadom stálosti kŕdľa Molnárových sliepok však nastáva aj postupné smerovanie jeho života ku koncu – Molnár odchádza, sliepky a spomienky zostávajú. Román-mozaika v tomto momente pôsobí ako dokumentárne dielo pudu sebazáchovy, sebazapamätania.
Katarína Kucbelová rozhodne neospravedlňuje nepozornosť a povrchné čítanie textu. Vytvára prepracovanú sústavu sémantických zábleskov, ktoré ak si čitateľ v priebehu čítania spojí, získa skutočne katarzívny zážitok.
Katarína Kucbelová: Modrosleposť
Slovart, Bratislava 2023
