Vyhľadávanie
Slavka Liptáková: Nová oktáva
Ilustrácie: Zuzana Mlynarčíková
Lišov: Stodola Lišov, 2020
Novela Slavky Liptákovej Nová oktáva má podobu útlej knižky s brožovanou väzbou. Zúžený formát ideálne padne do rúk, matný hebký povrch knižnej obálky je na ohmat veľmi príjemný. Názov novely v sebe nesie prísľub čohosi nového, výjav na obálke pozýva vstúpiť do (s)novej krajiny.
Hlavnou hrdinkou príbehu je Moma, dievča stojace na prahu dospievania. Moma hrá na klavíri, zdá sa, že je talentovaná a predurčená stať sa profesionálnou klaviristkou. Rodičia aj učitelia Momu v hraní podporujú, životná dráha dievčaťa sa javí ako jasne vytýčená. Je to však skutočne cesta, po ktorej chce Moma ísť?
Ak by sme pozabudli, aké náročné je dospievanie, Nová oktáva nám to pripomenie. Moma sa cíti akási nesvoja. Stráca citlivosť v prstoch, akoby sa jej vlastné telo odcudzovalo, prestáva veriť sama sebe. Prepadajú ju horúčky, stavy blúznenia a úzkosti. Občas precitá v krajine, ktorá je úplne odlišná ako dôverne známe reálie mesta, nemocnice, bytu rodičov a bytu opatrovateľky, pani Vallovej. Momin svet sa trieštia čitatelia príbehu môžu sledovať jeho vonkajšie a vnútorné kontúry.
Vonkajší Momin život sa odohráva v urbánnom prostredí, zaliatom betónom a hranatými budovami, vnútorný (alternatívny) život sa odvíja v rozľahlej otvorenej krajine podobnej stepi. Alternatívna hrdinka býva v stane so starými rodičmi, spoznáva chlapca Airama, pozoruje zvieratá.
Čítaním textu plynulo prechádzame striedavo jednou a druhou líniou príbehu, ilustrácie nás však vťahujú výlučne do snovej krajiny. Autorka ilustrácií Zuzana Mlynarčíková zachytila podobu aj náladu onoho tajuplného sveta mimoriadne výstižne. Snovú krajinu zafarbila do modrých, zelených, šedých a fialových tónov. Použila tmavú tlmenú paletu, vďaka čomu ilustrácie pôsobia zádumčivo a skôr molovo ako durovo. Mäkká tvarová štylizácia bez vykreslenia detailov a biela obrysová línia podporujú výraz snovosti, imaginatívnosti. Príznaky jemnosti a poetickosti ilustráciám dodávajú aj „vypadnuté" biele miesta, resp. miesta, kde sa farba neodtlačila na papier.
V Novej oktáve pôvabne ladí použitie výtvarnej techniky monotypie (vytvorenia obrazu pomocou odtláčania) a tematizovanie odtlačkov. V príbehu sa o odtlačkoch hovorí priamo, ale aj v inotajoch. Moma si niektoré z odtlačkov začína uvedomovať.
Dospievanie je obdobím, keď je skúsenosť odtlačkov možno najintenzívnejšia. Dospievajúci si uvedomuje niektoré odtlačky, ktoré doň vtlačili rodičia či učitelia, a hľadá nové, vlastné vzory. Moma má hlboko vtlačenú predstavu rodičov o nej a o jej smerovaní, nevie však, či je hranie na klavíri naozaj aj jej túžbou. Príbeh nepriamo označuje aj mnohé ďalšie odtlačky, s ktorými sa nevyrovnáva iba hlavná hrdinka, napríklad dodržiavanie kultúrnych pravidiel a zvyklostí, potláčanie impulzívneho či pudového správania, otázky autentickosti a prirodzenosti. Dospievajúci v sebe tieto odtlačky nachádzajú, búria sa proti nim a Moma nie je výnimkou.
Všetky dobre mienené rady a pravidlá, ktoré dospelí dieťaťu vštepujú, mu majú pomôcť nestratiť sa, keď vyrastie. Keď dieťa dorastie na teenagera, môže podobne ako Moma pociťovať tlak. Vo zvyšku detskej poslušnosti nechce sklamať matku, jej očakávania ani zradiť sebaobraz, ktorý v Mome budovali. Zároveň si hlavná hrdinka potrebuje tento vybudovaný, vtlačený sebaobraz overiť. Moma vyžaduje uistenia (napr. učiteľkino pokývnutie hlavou), zároveň však chce rozhodovať o sebe sama (mať "právo na dospelosť"). Hlavná hrdinka sa nestratí: „Cítim presne, odkiaľ pokiaľ siaham a kde sa začína cudzina." (str. 53)
