Vyhľadávanie
Cez očistec až k happy endu
Martina Solčanská: Očistec bláznov, Bratislava, Ikar 2008
Ako to bolo ďalej? Táto otázka inšpiruje vznik pokračovaní prózy či filmu, no pri dočítaní úspešného debutu Martiny Solčanskej Aprílové dievča, mi vonkoncom nezišla na um. Naopak, záver ma dosť rozčúlil. Mala som pocit, že autorka zrazu nevedela ako príbeh ukončiť a pomohla si rozpačitým prechodom fiktívneho deja do poďakovania reálnym osobám.
To som netušila, že sa jej medzičasom zunovalo vysvetľovať na čitateľských besedách, prečo rezignovala na šťastný koniec a dopustila nečakaný rozchod pätnásťročnej Bibiany s jej prvou láskou Andrejom Princom. Takže rok po debute predstavila voľné pokračovanie príbehu pod názvom Očistec bláznov. Jej hrdinovia sú však v tomto prípade o štrnásť rokov starší. Bibiana sa vydala za kamionistu Petra, ako mama dvoch detí a predavačka v malom meste počíta s každou korunkou, aby rodina ako-tak vyšla. Keď z nej dopravná nehoda spraví vdovu, je zúfalá. Ale ani nie dva mesiace po pohrebe sa náhodne stretne so svojou stredoškolskou láskou Andrejom Princom, o ktorom neprestala tajne snívať. A div sa svete: krásny, bohatý a obletovaný muž ju požiada o ruku a nasťahuje si ju i s deťmi do svojho bratislavského domu. Lenže problémy na seba nedajú dlho čakať a dvojica sa namiesto v raji ocitne v očistci...
Mladá autorka (nar. 1981) síce musela nahradiť skúsenosti mamy pozorovaním okolia, čo jej celkom vyšlo, ale mimoriadne presvedčivá je v scénach, keď sa jej Bibiana, dievča z malého mesta a rodiny, kde mali vždy hlboko do vrecka, snaží vnútorne vyrovnať so svetom a spôsobom života solventných podnikateľov a finančníkov v Bratislave. Veríte v jej nemotornosť až zakomplexovanosť, neschopnosť primerane reagovať vtedy, keď sa to iným darí. No nevzdáva sa a zostáva sama sebou.
Pri vykresľovaní ženských postáv a ich vnútorného sveta sa autorke darí viac ako pri ich mužských náprotivkoch. Hrdinkin prvý manžel Peter i večná láska Andrej pôsobia trochu neskutočne ako všetci muži snov... Zaujme však načrtnutie postavy švagrinej Kristíny, svokry, ale najmä sestrenice Moniky, typickej pre istú vrstvu súčasníčok.
Až parodicky pôsobí hra s útekmi do „slzavého údolia“ -čítaním ženskej romantickej literatúry. Zaskočili ma občasné vulgarizmy, ktoré síce vraj patria k súčasnému životu, ale neviem sa s nimi vyrovnať ani v bežnej konverzácii...
Štylisticky je Solčanská určite zrelšia a vari aj príťažlivejšia pre kategóriu čitateliek, ktoré sa už rozlúčili s vekom tínedžeriek a musia riešiť otázku zamestnania, peňazí na bežné výdavky, vzťahov v rodine. Nuž a záver uspokojí každú čitateľku ženskej literatúry, happy end ako vyšitý.
Elena Ťapajová
