Vyhľadávanie
Odhaliť svoje vnútro pred čitateľmi, ale aj pred sebou, môže byť katarzné i zničujúce. Čo sa pred vami zjaví? Vaše cnosti či vaše slabosti? A je váš celoživotný príbeh tým, čo ste si predstavovali? Takéto otázky si vo svojej próze kládla holandská prozaička Carry van Bruggen. Román Eva je autorkiným prekrytím pravdy a ilúzie.
Počas svojho života zažila uznanie aj opovrhnutie. Jej témy vzbudzovali záujem, ale rovnako narážali na odpor meštiakov, ktorí v jej dobe prechádzali transformáciou. V medzivojnovom období sú niekde korene dnešného slobodného ducha Holanďanov. Museli si ho vybojovať v okupovanej krajine aj v konzervatívnej meštiackej etike, ktorá sa dlho riadila podľa vzorca – žena musí podporovať svojho muža napriek svojim túžbam. Bruggen narúšala tieto stereotypy žitím aj písaním. Na rodové obmedzenia narážala v spoločnosti, domácnosti aj v náboženstve, keďže jej rodina patrila k ortodoxnej židovskej vetve. Nepatrilo sa, aby sa objektom ženského záujmu stali humanistické a socialistické myšlienky, ktoré pre príkrosť rodiny šíril aj jej brat Jacob Israel de Haan, neskôr zavraždený v Izraeli. Jeho predobraz sa dostal aj do románu Eva, kde sú mužské postavy mihotavým Eviným trápením.
Otec, brat, manžel, milenec, priateľ – maskulínna dominancia formujúca rodinné vzťahy, priateľské väzby, ktoré so sebou tiež prinášali žiaľ, sklamanie, nenávisť. Prozaička sa s nimi konfrontuje pokrokovými myšlienkami a moderným jazykom svojej doby. Rozvinuté myšlienky necháva často nedopovedané. Čitateľ je nútený si ich domyslieť alebo doplniť na iných stránkach knižky. Rodové zblíženie je ústrednou témou viacerých jej próz. Chcela tým dospieť k univerzálnemu ideálu humanizmu. Autorkina konfrontácia s duchom stádovitosti narážala na limity v spomínanom socialistickom hnutí. Búrala nimi očakávania mužov, ako majú ženy myslieť, písať, voliť, žiť a milovať: „Prečo sa sama pred sebou cítiš vinná len kvôli tomu, že chápeš?“ Mnohí kritici nazývajú túto prózu románom vedomia. Sled udalostí je naprojektovaný z pohľadu jednej osoby, spisovateľkinho alterega, do ktorého vstupujú jej blízki. Vzniká tým pevná reťaz vzájomných väzieb. Ich slabosti sú jej slabosťami, lebo im nevedela pomôcť a ani sebe. Literárny pesimizmus preteká živou magmou: „Nikdy nemyslím na moju budúcnosť, myslím na moju minulosť a okrem toho viem, že teraz žijem.“ Byť v tichu iba so svojimi myšlienkami, akceptovať vlastné bytie, vedieť si odpustiť, bolo pre autorku a jej hrdinku nesmierne dôležité. Najbolestivejšia chvíľka prichádza s poznaním: „Upokojíš sa až vtedy, keď tú vinu poznáš. Niet Viny – ale čo jestvuje, je Vedomie viny. Je vo mne niečo, čo siaha po prudkom svetle... ale takisto je vo mne niečo, čo sa chce odvrátiť.“
Životná skepsa vyplýva z toho, že neviete zmeniť tých, ku ktorým sa najviac upínate. Tí, ktorých najviac milujete, vás často vedia zraniť: „Už sa nechcem nikdy k ničom upínať. K nijakým ľuďom ani k zvieratám. Som taká šťastná, že už nemám rodičov. Teraz sa oslobodím od svojho muža. Už nechcem počúvať o všetkých tých zlých mužoch...“ Protiklad tohto tvrdenia je vyjadrený vetou „súdiť znamená naprávať, sudca je ten, kto napráva a ukazuje smer.“ Pridávajú sa k tomu jej vlastné hriechy, zlyhania, omyly, bez ktorých by však život bol stojatou riekou a nie divokým vodopádom. „Eva, Eva, prečo tak utekáš dolu tým svahom, veď sama si už takmer dámou v strednom veku. Zo šťastia unikáme do nešťastia, spôsobujeme si to sami, sama som bola taká, volalo sa to melanchólia.“ Literárny monológ Evy významne ovplyvnil prvú literárnu vlnu európskeho feminizmu. Stal sa východiskom pre ďalšie feministické autorky a k tomuto odkazu sa hlásia aj súčasné feministky, napríklad rakúska prozaička a dramatička Elfriede Jelinek.
Posledný román Carry van Bruggen takisto naznačil, s akou bolestivou traumou sa bude musieť nizozemská próza vyrovnávať po skončení druhej svetovej vojny. Ona sama sa holokaustu nedožila. Zomrela osem rokov pred okupáciou svojej rodnej krajiny.
