Vyhľadávanie
Názov knihy Akí sme boli v nás môže mimovoľne vyvolať dojem, že pôjde o spomienky na autorovo detstvo alebo mladosť. Pohľad na obálku nás však rýchlo vyvedie z omylu a doplňujúci titulok upresní, že ide o Príbehy veľkých dejín človeka. Taliansky genetik a spisovateľ Guido Arbujani sa inšpiroval umeleckými rekonštrukciami podoby našich predkov a svoje poznatky sprostredkoval širšej verejnosti.
Z obálky sa na nás díva prívetivá tvár Lucy, našej pramatky. Pozostatky jej kostry objavil v roku 1974 paleoantropológ Donald Johanson v Etiópii. Prezývku Lucy dostala preto, lebo pri zostavovaní kostry svojho nálezu počúval Johanson kazetu Beatles a najviac sa mu páčila pieseň Lucy in the sky with diamonds. Za pramatku ju označili zasa preto, lebo je to najstaršia fosília čeľade hominidov, ktorá zliezla zo stromov a začala chodiť po dvoch nohách pred troma miliónmi rokov.
Pochádzame z Afriky, ale nezostali sme len tam. Asi pred dvoma miliónmi rokov sme sa vydali do sveta, smerom do Ázie. Migrovali sme, lebo sme museli. Rozhodujúce boli dva faktory, „jeden sa viazal na prostredie, druhý na populáciu: koľko zdrojov je k dispozícii a koľko ľudí sa musí o ne podeliť“. Keď začnú chýbať zdroje alebo je nás veľa, musíme sa o ne pobiť alebo ísť hľadať ich niekam inam.
Nemenili sme však len miesto nášho pobytu, menili sme sa aj my sami. V 19. storočí panovalo presvedčenie o nemennosti živočíšnych druhov, kým nálezy fosílií vyhynutých rastlín a zvierat nepreukázali, že to neplatí. Ešte ťažšie sa vyvracala mienka kreacionistov, že človek má rovnakú podobu od svojho zrodu. Nešlo len o náboženských fundamentalistov, teóriu evolúcie odmietali aj ľudia z oblasti vedy. Známy nemecký patológ Rudolf Wirchow definoval Darwinove názory ako útok na morálne základy spoločnosti. Takáto atmosféra v spoločnosti vysvetľuje aj Darwinovo vyše dvadsaťročné otáľanie s vydaním svojej knihy O pôvode druhov.
Chýbali aj nálezy, ktoré by potvrdili, že v priebehu času sa menila podoba ľudskej kostry. Prvá ľudská fosília sa objavila až v roku 1856, tri roky pred publikáciou Darwinovho diela. Bol to známy človek neandertálsky. Kým predchádzajúce rekonštrukcie podoby našich predkov pôsobili dosť upokojujúco, výzor neandertálca vzbudzoval odpor. Možno aj preto, že bol k nám oveľa bližšie. Žil pred štyristo tisíc rokmi. Český maliar František Kupka ho na svojej známej ilustrácii z roku 1909 predstavoval ako chlpaté nebezpečné zviera.
Oveľa prívetivejšiu podobu dostala prvá osoba druhu Homo sapiens, s ktorou sa stretávame v tejto knihe. Jej podobu sme si vymysleli, lebo jej fosílne pozostatky sa nenašli. Vieme, že žila a vďaka práci vedcov z Berkeley, ktorí objavili metódu ako študovať DNA organizmov žujúcich pred desiatkami tisíc rokov, vieme, že žila pred dvestotisíc rokmi. Malý úsek DNA, mitochondriálnu DNA, prenášajú len matky. Táto mitochondriálna DNA sa generáciu za generáciou mení, pričom jej nové varianty sa objavujú viac-menej konštantnou rýchlosťou a na základe pravidelnosti, s akou sa nové mutácie vyskytujú, sa dajú zostaviť molekulárne hodiny. „Čiže rozdiely, ktoré pozorujeme v dnešnej DNA, nám teda poskytujú predstavu o tom, koľko času uplynulo od okamihu, keď boli všetky naše genealógie spojené v jedinom ženskom predkovi, babičke všetkých babičiek.“ Vytvorili sme ju vďaka genetike a dali sme jej meno Eva Mitochondriálna.
Barbujani ponúka vedecké fakty o histórii ľudstva takým spôsobom, aby boli prístupné všetkým čitateľom, aj tým, ktorí sa paleontológii alebo genetike bližšie nevenujú. Spochybňuje ustálené názory, keď ich nové poznatky vyvracajú. Nevyhýba sa humoru ani pochybnostiam, ale odmieta predsudky. Príkladom, keď bielemu chlapcovi s ťažkou formou leukémie zachránil život čierny darca kostnej drene, poukázal na nepodloženosť rasovej teórie. Pripomenul, že „pochopenie toho, akí sme boli, teda histórie nášho druhu, a toho, odkiaľ pochádzajú naše odlišnosti, pomáha zachraňovať životy“.
